Content-Length: 581335 | pFad | https://sk.wikipedia.org/wiki/Sovietsky_zv%C3%A4z

Sovietsky zväz – Wikipédia Preskočiť na obsah

Sovietsky zväz

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Zväz sovietskych socialistických republík
Союз Советских Социалистических Республик
↓ 1922 – 1991 ↓
Vlajka štátu
vlajka 		Štátny znak
znak
Hymna: Интернационал (1922 – 1944)
Internacional
(Internacionála)
Государственный гимн Советского Союза (1944 – 1991)
Gosudarstvennyj gimn Sovetskogo Sojuza
(Štátna hymna Sovietskeho zväzu)
Motto: Пролетарии всех стран, соединяйтесь!
Proletarii vsech stran, sojediňajtes!
(Proletári všetkých krajín, spojte sa!)
Geografia
Mapa štátu
Sovietsky zväz po druhej svetovej vojne
Rozloha
22 402 200 km² (v roku 1989)
Najvyšší bod
Pik Kommunizma (7 495 m n. m.)
Najdlhšia rieka
Jenisej (5 539 km)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
286 730 819 (1989)
Národnostné zloženie
Rusi (50,8 %, 1989), Ukrajinci (15,5 %, 1989), Uzbeci (5,8 %, 1989), Bielorusi (3,5 %, 1989) a mnoho ďalších národov a etník
ruština plus ďalších 14 oficiálnych jazykov
štátom propagovaný ateizmus, ďalej pravoslávie, islam
Štátny útvar
sovietsky rubeľ (руб) (SUR)
Vznik
30. decembra 1922 (spojením štyroch sovietskych socialistických republík)
Zánik
26. decembra 1991 (deklaráciou č. 142-H Najvyššieho sovietu ZSSR, ktorý oficiálne uznal rozpustenie ZSSR ako štátu a subjektu medzinárodného práva)
Predchádzajúce štáty:
Ruská sovietska federatívna socialistická republika Ruská sovietska federatívna socialistická republika
Ukrajinská sovietska socialistická republika Ukrajinská sovietska socialistická republika
Bieloruská sovietska socialistická republika Bieloruská sovietska socialistická republika
Zakaukazská socialistická federatívna sovietska republika Zakaukazská socialistická federatívna sovietska republika
Bucharská ľudová sovietska republika Bucharská ľudová sovietska republika
Chorezmská ľudová sovietska republika Chorezmská ľudová sovietska republika
Estónsko Estónsko
Lotyšsko Lotyšsko
Litva Litva
Tuvianska aratská republika Tuvianska aratská republika
Nástupnícke štáty:
Rusko Rusko
Ukrajina Ukrajina
Bielorusko Bielorusko
Moldavsko Moldavsko
Gruzínsko Gruzínsko
Arménsko Arménsko
Azerbajdžan Azerbajdžan
Kazachstan Kazachstan
Uzbekistan Uzbekistan
Turkménsko Turkménsko
Tadžikistan Tadžikistan
Kirgizsko Kirgizsko
Estónsko Estónsko
Lotyšsko Lotyšsko
Litva Litva

Sovietsky zväz, dlhý tvar Zväz sovietskych socialistických republík (skratka: ZSSR; rus. Союз Советских Социалистических Республик (СССР) – Sojuz Sovetskich Socialističeskich Respublik (SSSR); hovorovo: Sojúz[1], Sojuz[2], Sajúz[3]), bol federatívny socialistický zväzový štát rozprestierajúci sa na území východnej Európy, strednej a severnej Ázie, ktorý existoval v rokoch 1922 až 1991. Svojou rozlohou 22,4 milióna km² zaberal takmer jednu šestinu súše sveta. Bol najväčším štátom v histórii ľudstva. Jeho hlavným mestom bola Moskva.

Štatistiky OSN vyčleňovali ZSSR pre jeho obrovskú rozlohu a spoločensko-hospodársku špecifickosť ako osobitný, svetadielom zodpovedajúci celok. Začiatkom roka 1989 mal 286,7 milióna obyvateľov, vyše sto veľkých a malých národností odlišujúcich sa jazykom a kultúrou, ktoré ale spájali rovnaké historické korene a osud. Približne polovica obyvateľov boli Rusi. Sovietsky zväz tvorilo 15 štátov: Rusko, Ukrajina, Bielorusko, Uzbekistan, Kazachstan, Gruzínsko, Azerbajdžan, Litva, Moldavsko, Lotyšsko, Kirgizsko, Tadžikistan, Arménsko, Turkménsko a Estónsko.

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: februárová revolúcia (1917), októbrová revolúcia a ruská občianska vojna

V priebehu prvej svetovej vojny došlo v Cárskom Rusku k veľkému oslabeniu neefektívneho cárskeho režimu. 8. až 12. marca 1917 došlo v Petrohrade k štrajku a protestom, ktoré prerástli do otvoreného boja s cárskou mocou. Tieto udalosti sú známe ako februárová revolúcia. V dôsledku neschopnosti riešiť vzniknutú situáciu, ako aj veľkému odporu verejnosti voči jeho osobe, 15. marca 1917 cár Mikuláš II. abdikoval. Správou krajiny bola poverená Dočasná vláda pod vedením konštitučného demokrata Georgija Ľvova neskôr od júna 1917 esera Alexandra Kerenského. Dočasná vláda sa delila o moc s Petrohradským revolučným výborom, tzv. Petrohradským sovietom, ich cieľom bolo doviesť krajinu do demokratických volieb do Ústavodarného zhromaždenia. V dôsledku komplikovanej vojnovej, ekonomickej aj sociálnej situácie sa však jednalo o zložitý proces. Dočasná vláda v priebehu roka postupne strácala podporu verejnosti, čo úspešne využili boľševici pod Leninovým vedením.

Dňa 7. novembra roku 1917 začala v Petrohrade tzv. oktobrová revolúcia. Jej dôsledkom bola ruská občianska vojna, ktorá spôsobila systémový aj územný rozpad Ruska. Samostatnosť vyhlásili krajiny, ktoré boli do prvej svetovej vojny pod cudzou nadvládou: Poľsko, Fínsko, Ukrajina, Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. Na jednu stranu sa postavili prívrženci cára („Bieli“ alebo Bielogvardejci) a prívrženci komunistickej revolúcie na čele s V.I. Leninom na opačnú stranu. Do občianskej vojny bolo zatiahnuté obyvateľstvo celej krajiny. Okrem spomínaných „Bielych“ a „Červených“ možno spomenúť aj kozákov na Ukrajine a Done či jednotky anarchistov, ktorí na krátku dobu na Ukrajine ustanovili vlastný štát (išlo o prvý pokus o budovanie anarchistického štátneho útvaru v histórii). Boľševici formálne uznali zásady „sebaurčenia národov“. V okolitých krajinách začali podporovať lokálne komunistické strany. Podporu najčastejšie sprevádzali aj intervencie Červenej armády. Na obsadených oblastiach vyhlasovali „vládu sovietov“, spravovanú formálne cez robotníkov a roľníkov – fakticky cez straníckych komisárov. Prebiehala konfiškácia priemyselných závodov a nehnuteľností, roľníkom neskôr zaberali „prebytky potravín“. Diali sa politické razie voči buržoázii: statkárom, podnikateľom, zámožným roľníkom (kulakom) . Októbrová revolúcia skončila víťazstvom boľševickej Červenej armády.

Vytvorenie ZSSR

[upraviť | upraviť zdroj]

Postupne sa boľševikom podarilo ovládnuť väčšinu územia bývalého cárskeho Ruska a 30. decembra 1922 bol vytvorený Sovietsky zväz. Zakladajúcimi zväzovými republikami boli Ruská SFSR, Ukrajinská SSR, Bieloruská SSR a Zakaukazská SFSR. Deklarácia z 30. decembra 1922 o vzniku zväzu nehovorila iba o územiach, ktoré vtedy mali pod kontrolou boľševici. Oznamovalo sa v nej, že Sovietsky zväz sa otvára nielen vtedajším teritóriám ochotných sa pridať, ale cieľom je vytvorenie celosvetovej socialistickej republiky. Symbolmi sa stali kosák a kladivo ako spojenie robotníkov a roľníkov a päťcípa červená hviezda. Hymnou bola nadnárodná Internacionála.[4]

Sovietsky zväz pri svojom vzniku v roku 1922

Neskôr pribúdali ďalšie: z teritória RSFSR sa vyčlenili 27. októbra 1924 Turkménska SSR a Uzbecká SSR. 5. decembra 1929 Tadžická SSR. 5. decembra 1936 bola zrušená Zakaukazská SFSR, ktorá sa zmenila na tri samostatné SSR: Arménska SSR, Azerbajdžanská SSR a Gruzínska SSR. K tomu ešte toho istého roku pribudli vyčlenením zo RSFSR aj Kazašská SSR a Kirgizská SSR, takže v ústave ZSSR z roku 1936 figuruje už 11 rovnocenných republík. Zvyšovanie počtu členských republík bolo neskôr spojené s obsadením Pobaltia, sovietsko-fínskou vojnou a druhou svetovou vojnou. Dňa 31. marca 1940 zjednotením novodobytých území so ZSSR a následným vyčlenením vznikla Karelsko-fínska SSR. Roku 1939 podľa tzv. paktu Ribbentrop-Molotov, boli po 17. septembri 1939 pričlenené Západná Ukrajina a Západné Bielorusko, ktoré boli kedysi súčasťou cárskeho Ruska a boli stratené vo vojne s Poľskom v roku 1921. 2. augusta bola tiež pričlenená Besarábia odňatá Rumunsku a vznikla Moldavská SSR, ktorá bola pôvodne autonómnou republikou Ukrajinskej SSR.

V dôsledku pobytu sovietskych jednotiek v pobaltských krajinách, a vyvolania „socialistických revolúcií“ v týchto štátoch vznikli: 6. augusta 1940 Estónska SSR, 3. augusta 1940 Litovská SSR a 5. augusta 1940 Lotyšská SSR. ZSSR sa teda nakoniec skladal zo 16 zväzových republík. V nasledujúcom období už k vzniku nových republík nedošlo, 16. júna 1956 bola Karelsko-fínska SSR zlúčená s Ruskou SFSR ako jej autonómna republika.

Od svojho vzniku bolo ZSSR založené na vláde jednej (komunistickej) strany. Oficiálnym dôvodom bolo zabrániť návratu kapitalistického vykorisťovania a princípom demokratického centralizmu najefektívnejšie uplatňovať "vôľu ľudu". Ruská komunistická strana sa najprv (1925) premenovala na Všezväzová komunistická strana boľševikov (VKSb) a v roku 1952 na Komunistická strana Sovietskeho zväzu (KSSZ). Mala jedno vedenie a jej členmi boli boľševici (komunisti) zo všetkých zväzových republík. Táto strana centralizovane rozhodovala o všetkom, a preto bol od začiatku Sovietsky zväz iba fiktívne spolkom nezávislých republík. Vnútrozväzové hranice nemali žiaden význam, slúžili skôr iba ako bariéry na zamedzenie voľného pohybu vlastných obyvateľov. Situácia sa vážne zmenila, keď sa z nich po rozpade ZSSR, stali hranice nových samostatných štátov.[4]

Pôvodne mala chradnúceho Lenina nahradiť „trojka“ vedúcich predstaviteľov zakladajúcich republík ZSSR: Grigorij Zinoviev z Ukrajinskej SSR, Lev Kamenev z RSFSR a Josif Stalin zo Zakaukazskej SFSR. Už 3. apríla 1922 bol Stalin vymenovaný za generálneho tajomníka KSSZ a Lenin ho ustanovil za vedúceho robotnícko-roľníckeho inšpektorátu, čo mu dodalo značnú moc.

Stalinova vláda

[upraviť | upraviť zdroj]
Josif Stalin v roku 1937

Po smrti Lenina v roku 1924 sa dostal na čelo Josif Stalin. Ten najprv využil nejednotnosť svojej opozície v strane a postupne odstraňoval svojich politických protivníkov. Najskôr za pomoci Grigorija Zinovjeva a Leva Kameneva odstránil Leva Trockého, následne sa obrátil aj proti spojencom z tohto triumvirátu.[5] V tom čase začala premena krajiny podľa Stalinových predstáv. Začala sa brutálna kolektivizácia a prenasledovanie odporcov sovietskeho režimu, za obeť Stalinovej politiky v tej dobe len na Ukrajine zomrelo 10 miliónov ľudí. Začalo sa tiež intenzívne spriemyselňovanie.

Neskôr koncom 30. rokov Stalin zintenzívnil boj proti svojim vnútorným nepriateľom nielen v strane, ale aj v armáde. Vrcholili stalinské represie, najbrutálnejšie z nich sú označované ako veľký teror. Za obeť týchto čistiek padli mnohé významné osobnosti ako Nikolaj Bucharin. Na krajinu mali veľmi zlý dopad tiež čistky v armáde, ktorým padli za obeť 3 z piatich vtedajších maršalov, ale aj tisíce ďalších generálov a nižších dôstojníkov. Až zimná vojna s Fínskom ukázala, v akom bezútešnom stave sa sovietske ozbrojené sily skutočne nachádzajú. Sovietsky zväz sa v tomto období angažoval vo viacerých ozbrojených konfliktoch s Japonskom, v ktorých však na rozdiel od bojov s Fínskom červená armáda obstála veľmi dobre. Stalin navyše medzitým podpísal zmluvu o priateľstve s nacistickým Nemeckom, ktoré ako dúfal, sa prv než udrie na ZSSR oslabí bojom v západnej Európe. Plánovaná reorganizácia a dozbrojenie armády malo byť ukončené v roku 1942. Od začiatku roka 1941 však bolo evidentné, že ďalším cieľom Hitlerových vojsk bude práve Sovietsky zväz. Stalin však celkom ignoroval všetky varovné informácie, dnes sa všeobecne predpokladá, že tak chcel oddialiť nemecký útok.

Druhá svetová vojna

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Východný front (druhá svetová vojna)
Nemecké jednotky na sovietskej štátnej hranici, 22. jún 1941

Dňa 22. júna 1941 krajinu napadlo nacistické Nemecko a rad jeho spojencov, čim otvorili tzv. východný front začala sa najväčšia ozbrojená kampaň v histórii. V krajinách bývalého Sovietskeho zväzu je toto obdobie bežne označované ako Veľká vlastenecká vojna (tento názov po prvýkrát použil Stalin). Vojna sa pre krajinu začala za tých najnevhodnejších podmienok a ZSSR hneď na začiatku utrpel ťažké straty. Do velenia armády navyše mnohokrát neodborne zasahoval Stalin, najprv prikázal viesť frontálny protiútok nepripravenými, nedostatočne zmobilizovanými a nerozvinutými jednotkami západných okruhov, čo malo za následok stratu väčšiny týchto jednotiek, neskôr vo viacerých momentoch trval na držaní významných bodov namiesto ústupu. Tak bolo pri len Kyjeve zajatých alebo zabitých vyše 600 000 sovietskych vojakov. Okrem toho však pomerne účinne pôsobil na zahraničnopolitickej, propagandistickej a hospodárskej scéne. Okamžite po napadnutí krajiny uzavrel spojenectvo so Spojeným kráľovstvom a USA, to i napriek tomu, že tieto krajiny boli ideologickými nepriateľmi sovietskeho systému. V priebehu vojny tiež zvýšil spoluprácu s pravoslávnou cirkvou a prakticky pozastavil jej prenasledovanie. Týmito krokmi si nielen zabezpečil dôležitých spojencov pre boj proti veľmi silnému nepriateľovi, ale v časti obyvateľstva vyvolal dojem, že po vojne sa pomery v krajine zmenia k lepšiemu. Veľmi dôležitá bola tiež mobilizácia obyvateľstva, ktorú Stalin zvládol veľmi dobre, rovnako ako pomerne úspešne evakuoval veľkú časť priemyslu a robotníkov, ktorá sa nachádzala v oblastiach ohrozených nemeckým vpádom.

Bitka o Stalingrad, ktorú mnohí historici považujú za rozhodujúci zlom v druhej svetovej vojne

Počas bitky pred Moskvou sa začal rysovať skutočný obrat v druhej svetovej vojne. Ukázalo sa, že napriek všetkým snahám Nemci Moskvu nedosiahnu a naopak, boli po prvýkrát za vojnu nútení ustupovať. Toto však netrvalo dlho, Sovieti nepredpokladali tak skoré zotavenie nemeckých jednotiek a na jar 1942 boli zaskočení silnými protiútokmi. Nacistické vojská opäť prenikli hlboko do územia ZSSR, teraz však smerom k dolnému toku Volgy na Kaukaz. Nasledovala ťažká bitka o Stalingrad, v ktorej však Nemcov opäť zastavil silný odpor sovietskych vojsk a nečakaný protiútok, ktorý zničil ich 6. armádu a ťažko poznamenal 4. tankovú a ďalšie 3 rumunské a maďarské armády. Počas bitky pri Kursku zlyhala posledná nemecká šanca o možnosť vybojovať na východe rovnováhu. Nemci však ešte neboli zničení a ich vytlačenie z krajiny trvajúce do leta 1944 si vyžiadalo tisíce mŕtvych. Oblasti, ktoré boli zasiahnuté bojmi, boli ťažko poškodené, miestami navyše celkom vyľudnené. Nemci na sovietskom území spáchali jedny z najťažších vojnových zločinov. Proti nacistickej okupácii sa v krajine postavilo silné hnutie odporu, ktoré viedlo na okupovaných územiach intenzívnu partizánsku vojnu. O život prišlo vyše 15 miliónov sovietskych civilistov, len v obkľúčenom Leningrade zomrelo od hladu takmer milión obyvateľov. Vo vojne položilo život celkovo vyše 9 miliónov vojakov, z toho 3 milióny v zlých podmienkach nemeckého zajatia. 2. mája 1945 sovietske jednotky dovŕšili likvidáciu nemeckých vojsk v Berlíne. Neskôr bola ich časť presmerovaná na Prahu, kde sa stále nachádzalo vyše 500 000 nemeckých vojakov unikajúcich na západ. V noci z 8. na 9. mája 1945 nemecké vojská kapitulovali. Ozbrojené sily sovietskeho zväzu sa podieľali alebo sami oslobodili Poľsko, Rumunsko, Bulharsko, Maďarsko, Česko-Slovensko, Juhosláviu, Nórsko a Nemecko, ktoré bolo rozdelené na okupačné zóny. Krajinou, ktorá sa na porážke nacistického Nemecka podieľala najväčšou mierou bol práve Sovietsky zväz. Na požiadanie Spojencov v auguste 1945 zaútočili sovietske vojská na japonskú armádu v Mandžusku a prispeli tak k skorej kapitulácii poslednej z krajín Osi, ktorá ešte vzdorovala ich tlaku.

Obdobie povojnovej Stalinovej vlády

[upraviť | upraviť zdroj]

Stalin počas vojny na základe dohôd so západnými Spojencami získal vplyv vo východoeurópskych krajinách, kde po vojne podporoval rozmach komunistických režimov. Očakávania mnohých ľudí v zlepšenie vzťahov so západom sa však nenaplnili. USA a ZSSR sa začali viesť nevraživú politiku, ktorá vyústila do studenej vojny. Stalin navyše pokračoval v nezmyselne krutej domácej politike, opäť obrátil hnev proti nepriateľom režimu, do pracovných táborov poslal milióny bývalých vojakov, či ďalších „nepriateľov vlasti“. Chyby v jeho vnútornej aj zahraničnej politike mali podstatný vplyv na to, že po jeho smrti v roku 1953 začala krajina mocensky, ako aj ekonomicky upadať. Tento úpadok mal neskôr výrazný vplyv na samotný rozpad ZSSR.

1953 – 1985

[upraviť | upraviť zdroj]
Mapa zobrazujúca najväčší územný rozsah Sovietskeho zväzu a štáty, ktoré politicky, hospodársky a vojensky ovládal v roku 1960

Po Stalinovej smrti jeho bývalí blízki spolupracovníci, často zodpovední za brutálne stalinské zločiny radikálne zmenili politický kurz. Berija (minister vnútra) napríklad začal s prepúšťaním politických väzňov z rúk ministerstva vnútra (bývalého NKVD) a kritikou Stalina na vnútrostraníckej úrovni. V dôsledku obáv ostatných špičiek sovietskej politiky z nárastu jeho moci však bol pomerne rýchlo odstránený a popravený. Hlavou štátu bezprostredne po smrti Stalina bol G. M. Malenkov, ktorý sa pokúšal o ekonomické reformy, z postu predsedu rady ministrov však bol odstránený agilnejším Chruščovom. Po XX. zjazde komunistickej strany v roku 1956, nový prvý sekretár strany N. S. Chruščov odsúdil kult osobnosti ako aj mnohé Stalinove kroky. Chruščov, ale i jeho nasledovníci, však už neboli ochotní stavať svoju moc na krutovláde a pracovných táboroch v takej miere, ako ich predchodca. Ako ukázala neskôr napr. Karibská kríza, neboli ochotní ani riskovať priamy konflikt s USA alebo inou krajinou NATO. Za vlády Nikitu Chruščova však prebehlo aj zblíženie ZSSR s USA, bola napr. zriadená horúca linka medzi Kremľom a Bielym domom, ktorá v kritických situáciách umožňovala okamžitý kontakt vodcov oboch krajín. Popri množstve chaotických reforiem, o ktoré sa Chruščov pokúsil, patrí medzi výsledky jeho aktivít aj napr. pričlenenie Krymu k Ukrajinskej SSR. Roku 1964 bol Chruščov zbavený moci členmi tvrdého krídla Strany a odsunutý do úzadia. Na jeho miesto sa tlačili hneď niekoľkí predstavitelia elity: predseda vlády Alexej Kosygin, predseda prezídia Najvyššieho sovietu Nikolaj Podgornyj (funkcia formálnej hlavy ZSSR) a stranícky byrokrat Leonid Iľjič Brežnev, zastávajúci post prvého tajomníka UV KSSS. Spomedzi nich získal v priebehu 2 rokov najvyšší vplyv Leonid Brežnev.

Prezident USA Gerald Ford a sovietsky vodca Leonid Brežnev podpisujú dohodu SALT I, 1974

Brežnev rýchlo skoncoval s Chruščovovým štýlom neustálych zmien, oprel sa o armádu, posilnil centrálne rozhodovanie z Moskvy, do vedenia vniesol stabilnejšie a pragmatickejšie metódy práce a aj ľud prijal zmenu v Kremli s uspokojením. XXIII. zjazd KSSZ roku 1966 potvrdil novú líniu strany, ktorá bola súčasne neoficiálnou rehabilitáciou stalinizmu. Práve on mal v nasledujúcich rokoch veľký podiel na intervencii do Česko-Slovenska v lete roku 1968. Počas jeho vlády sa výrazne zhoršili vzťahy s Čínou. Čínski vodcovia označovali ZSSR za svojho najväčšieho nepriateľa. Prebehlo tiež niekoľko menších ozbrojených stretnutí, v marci roku 1969 na rieke Ussuri a na riečnom ostrove Damanskij (čínsko-sovietske konflikty). Ako aj na hraniciach Kazachstanu a ČĽR v auguste toho istého roku. Brežnev sa v tejto dobe obklopil vedením, ktoré sa skladalo z členov všetkých dôležitých záujmových skupín komunistickej strany. Okrem toho, že Brežnev uvoľnil svojou zahraničnou politikou napätie v Európe, pokúšal sa normalizovať aj vzťahy s USA, ktoré už niekoľko rokov predávali veľké množstvo obilia do ZSSR. Výsledkom rokovaní medzi USA a ZSSR bola dohoda o obmedzení strategických jadrových zbraní SALT I.

Rodina pracovníka závodu Krasnyj Chimik v Leningrade v ich letnom dome, Ruská SFSR, 1981

V tomto období rýchlo rástla životná úroveň obyvateľstva. Mzdy rástli podstatne rýchlejšie ako životné náklady. To však spôsobovalo disproporcie medzi úsporami a produktmi, ktoré bolo možné za ne nakúpiť, vzhľadom na to že výroba spotrebného tovaru pomaly klesala. Na druhej strane sa zvyšovala vybavenosť sovietskych domácností. Zlepšili sa tiež bytové podmienky. Vzrástla motorizácia a skvalitnila sa výživa obyvateľstva. Na druhej strane sa sovietske kolchozy prejavili ako neefektívne. Sovietsky zväz nedokázal pravidelne vyprodukovať dostatok potravín pre vlastnú potrebu. Tretina zožatého obilia bola zničená kvôli zlému uskladneniu. Naproti tomu 25 – 30 % poľnohospodárskej výroby pochádzalo zo záhumienok, ktoré tvorili len 3 % celkovej ornej pôdy. Pre celé hospodárstvo bolo príznačné lajdáctvo a potláčanie akejkoľvek iniciatívy. Počas 18 rokov, keď bol Brežnev najmocnejším mužom Kremľa, sa pomery v ZSSR síce stabilizovali, no odmietaním progresívnych zmien sa zároveň konzervovali. Pod jeho vedením systém nedokázal adekvátne čeliť vnútropolitickým a ekonomickým problémom. V roku 1979 pomocou KGB zorganizoval v Afganistane puč, po ktorom nasledovala zdĺhavá krvavá vojna. Na sklonku jeho vlády bolo vedenie ZSSR prestarnuté a nehybnosť sovietskeho režimu sa skončila až po Brežnevovej smrti roku 1982.

Nástupcom Brežneva sa stal Jurij Vladimirovič Andropov, bývalý šéf KGB. Sovietska tajná služba, bola v tej dobe organizáciou, ktorá mala najlepší prehľad o skutočnom dianí v krajine. Andropov sa prejavoval ako opatrný reformátor. Pokúšal sa obmedziť absentérstvo, alkoholizmus (vskutku zaujímavé je, že príjmy z alkoholu tvorili 5 – 8 % HDP ZSSR), čierny trh, vystupňoval boj proti korupcii, pokúsil sa zvýšiť všeobecnú disciplínu, obzvlášť pracovnú. Asi najväčším úspechom Andropova počas jeho 15 mesiacov v úrade bola jeho kádrová politika. Presadzoval nové, mladšie stranícke kádre a odstraňoval prestarnutú brežnevovskú garnitúru. Od polovice roku 1983 sa však rýchlo zhoršoval jeho zdravotný stav, až nakoniec 9. februára 1984 zomrel. V svojom odkaze ústrednému výboru strany žiadal Andropov za svojho nástupcu Michaila Gorbačova. Ten sa však zdal starej brežnevovskej garde veľmi mladý, tá si navyše ešte priala udržať moc. Za nového generálneho tajomníka bol zvolený Konstantin Černenko, ten ale nevládol ani 1 rok a zomrel 10. marca 1985. Politbyro do 24 hodín od jeho smrti odporučilo Ústrednému výboru strany, aby bol za nového tajomníka zvolený Gorbačov.

Prestavba a rozpad

[upraviť | upraviť zdroj]
Michail Gorbačov počas individuálnych rozhovorov s americkým prezidentom Ronaldom Reaganom, 1985

Michail Gorbačov sa stal vodcom chorej veľmoci. Ako predstaviteľ mladých, umiernených reformátorov v Komunistickej strane sa snažil napraviť, oživiť a pokiaľ možno liberalizovať strnulý sovietsky systém. To sa chcel pokúsiť dosiahnuť takým spôsobom, aby ho nemusel zásadne meniť. Nemal však jasné predstavy o reformách a ich hĺbke. Ako sa neskôr ukázalo, nemal ani presné predstavy o skutočnom stave v krajine. Pri reformách sprvu dával dôraz na zvýšenie stagnujúceho ekonomického rastu. Ten bol okrem skostnatenosti riadiaceho aparátu spôsobený aj problémami so systematickým falšovaním ekonomických výsledkov, čo bolo bežnou praxou v krajine. Pokúšal sa odstrániť byrokraciu a centralizmus, pre to bolo potrebné zvýšiť otvorenosť a informovanosť spoločnosti. Nasledovala tzv. „glasnosť“, a neskôr potreba hlbších reforiem komunistického systému, tzv. „perestrojka“. Za Gorbačovovej vlády sa podstatne zlepšili vzťahy ZSSR s USA ako aj západoeurópskymi krajinami. Gorbačov sa stal veľmi uznávaný v zahraničí. Vo vzťahu k východoeurópskym krajinám presadzoval politiku nezasahovania. To neskôr vyústilo do postupného pádu komunistických režimov v týchto krajinách.

Územné zmeny vo východnom bloku po skončení studenej vojny

Uvoľňovanie vzťahov v samotnom ZSSR malo ale zhubný vplyv aj na samotné republiky. Predstavitelia jednotlivých republík sa začali navzájom obviňovať z ekonomického zaostávania krajiny. Neskôr do popredia vystúpili aj národnostné nepokoje najmä v Pobaltí a Zakaukazsku. Jednotlivé národné parlamenty sa začali odkláňať od Moskvy a dokonca žiadali autonómiu. Gorbačov sa ocitol medzi dvoma tábormi. Radikálni reformátori ho považovali za príliš konzervatívneho, naopak konzervatívni komunisti za priveľmi radikálneho. Práve predstavitelia tvrdej línie sa 18. augusta 1991 pokúsili o puč. Ten bol ale veľmi slabo naplánovaný a mal nízku podporu, hlavne armády. Po piatich dňoch bola väčšina pučistov zatknutá alebo spáchala samovraždu. Vtedy sa na scénu znovu dostal Boris Jeľcin, populárny predstaviteľ Moskovskej straníckej organizácie. Najvyšší soviet mu vtedy udelil mimoriadne právomoci, Jeľcin prevzal kontrolu nad ozbrojenými silami na území Ruska, zastavil činnosť Komunistickej strany. Nasledovala likvidácia celozväzových inštitúcií a mnohých ministerstiev. Dňa 8. decembra 1991 sa na chate v Bielovežskom pralese zišli prezidenti Ruska a Ukrajiny, Boris Jeľcin a Leonid Kravčuk, ktorí presvedčili predsedu Najvyššieho sovietu Bieloruska, Stanislava Šuškeviča, aby súhlasil s rozpustením Sovietskeho zväzu a jeho nahradením voľným združením, Spoločenstvom nezávislých štátov (SNŠ). Legitimitu tohto kroku odôvodňovali skutočnosťou, že roku 1922 tieto štáty vytvorili podpisom zväzovej zmluvy ZSSR a mali ho teda aj právo rozpustiť. Predstavitelia väčšiny ostatných republík boli rýchlym spádom udalostí prebiehajúcich mimo ich vplyvu značne prekvapení. Vymohli si preto taktiež vstup do SNŠ, ktoré malo vytvoriť podmienky pre uchovanie potrebných vzťahov medzi novovzniknutými krajinami. Stalo sa tak 21. decembra 1991, keď 11 zostávajúcich republík ZSSR (pobaltské štáty a Gruzínsko sa odmietli pripojiť) vyhlásilo, že vytvorením SNŠ prestal existovať Sovietsky zväz. Ten bol formálne zrušený 26. decembra 1991. Deň pred tým rezignoval Gorbačov, prvý aj posledný prezident tejto krajiny.

Príčiny rozpadu

[upraviť | upraviť zdroj]

Národnostné príčiny a decentralizácia moci

[upraviť | upraviť zdroj]
Nacionalistické protivládne nepokoje v Dušanbe, Tadžická SSR, 1990

V období prebiehajúcich decentralizačných reforiem sa miestne komunistické strany v jednotlivých oblastiach menili na lokálne centrá moci, ktoré boli čoraz menej závislé na Moskve. Nepokoje, ktoré prebehli po tom, ako bol roku 1986 vymenený kvôli korupcii prvý tajomník komunistickej strany v Kazachstane pôvodom Kazach za iného funkcionára, ktorý však bol Rus, ukázali citlivosť národnostnej otázky, ktorú sa dlhú dobu darilo tvrdými protiopatreniami potláčať. Do popredia tak pomaly vystupovala otázka krívd spôsobených neruským národom. Mnoho príslušníkov neruských národov videlo za krivdami a nešťastiami, ktoré im spôsobil režim, Rusov. Dôvodom však bolo v prevažnej miere to, že o ruské obyvateľstvo sa opieralo cárske Rusko, ktorého štruktúry do značnej miery Sovietsky zväz prebral. Práve ruské obyvateľstvo bolo najčastejšie využívané ako mobilná pracovná sila, či ako riadiaci element posielaný do všetkých kútov krajiny. Ruština sa však stala preferovaná ako jazyk inteligencie a to aj napriek tomu, že štát garantoval rozvoj všetkých národov a národností, ba aj ich tradícií a kultúry. Na druhej strane ale dôkladne monitoroval a potlačoval všetko, čo bolo z politického a ideologického hľadiska považované za nacionalizmus. Na Rusov v tomto prípade dopadá vina za chyby režimu z veľkej časti neprávom. RSFR napríklad nemala nikdy svoju vlastnú stranu, ktorá by bránila jej záujmy, tak ako ich mali ostatné republiky. Problémom bola takisto rýchlo rastúca populácia stredoázijských, prevažne moslimských republík, ktorých obyvateľstvo na rozdiel od slovanského (ruského obzvlášť) nebolo ochotné sťahovať sa do inej oblasti, tobôž osídľovať riedko obývanú Sibír. Tá sa mimochodom vyľudňovala počas celého povojnového obdobia, aj napriek tomu, že štát prisťahovalcov do týchto oblasti krajiny zvýhodňoval. V rámci „glasnosti“ sa koncom 80. rokov v ZSSR otvorene hovorilo o zločinoch, ale aj problémoch režimu, čo však bohužiaľ vôbec neviedlo k ich riešeniu, ale skôr k ich rozmazávaniu. Mnoho obyvateľov bolo zaskočených, ba až znechutených režimom, ktorý to všetko spôsobil. Vládla dezilúzia. Po neúspešnom puči v auguste 1991, bola väčšina obyvateľstva zväzových republík natoľko zhnusená dianím v krajine, že nik nezasiahol, keď sa v tomto momente oddelili od krajiny pobaltské republiky. Moci v krajinách sa vtedy rozhodli chopiť miestne elity, ktoré dovŕšili rozpad krajiny v decembri 1991 zrušením ZSSR a vytvorením jeho nepodarenej „demokratickej“ náhrady vo forme Spoločenstva nezávislých štátov.

Ekonomické a sociálne problémy

[upraviť | upraviť zdroj]
Trh v Kyjeve, Ukrajinská SSR, 1972

Postupné spomaľovanie ekonomického rastu ZSSR badateľné od polovice 70. rokov bolo spôsobené tým, že krajina prešla fázou, kedy čerpala z extenzívneho rastu. Centrálne plánovaná ekonomika v tomto období dosiahla zenit svojej výkonnosti a začala upadať. Poľnohospodárstvo stagnovalo už dlhšiu dobu. Priemyselná výroba potrebovala v tomto období nutné reformy, ale Brežnevova administratíva sa ich obávala spustiť. Veľká časť finančných prostriedkov štátu sa míňala na zbrojenie – v priemere 10 % až 18 % HDP. Štát plytval prostriedkami na podporu svojich spojencov v konfliktoch po celom svete. Prakticky všetky tieto prostriedky boli nenávratne stratené. Výdaje na zbrojenie ešte zvýšil aj Afganský konflikt, do ktorého Brežnev zbytočne zatiahol krajinu. Na zbrojenie sa orientoval aj prakticky všetok výskumný potenciál. Civilný sektor sa zanedbával, čo ešte viac zvýraznilo sovietske zaostávanie v špičkových technológiách, najmä elektronike. V 80. rokoch sa už začal prejavovať nedostatok spotrebného tovaru a niektorých druhov potravín. Vzrastal význam sivej ekonomiky. Odhady vravia, že dosahovala 10 – 25 % celkového HDP, pričom tvorila 30 – 40 % celkových príjmov obyvateľstva. Ekonomická kríza sa prehlbovala hlavne v období po smrti Brežneva. V roku 1984 54 % exportu krajiny tvoril vývoz ropy a zemného plynu. Sovietsky zväz čoraz viac pripomínal krajiny tretieho sveta, keď až 40 % jeho dovozu tvorili potraviny. Krízu prehĺbil aj pokles cien ropy na svetových trhoch. Stav ekonomiky bol hlavným podnetom, ktorý viedol Gorbačova k začatiu reforiem. Ten však už po dvoch rokoch musel uznať, že aj hospodárski plánovači z Moskvy stratili predstavu o tom, podľa akých zákonov vlastne sovietska ekonomika funguje. Reformy však tiež príliš nepomáhali. Zákon o štátnom podniku napríklad oprávňoval zamestnancov voliť riaditeľa podniku. To viedlo mnohých riaditeľov veľkých priemyselných podnikov k populistickým krokom, a tak namiesto investícií do modernizácie výroby míňali na neadekvátne zvyšovanie platov zamestnancov. Spomaľoval sa rast hospodárstva. Kolchozy prestali byť ochotné predávať štátu poľnohospodárske produkty za nízke (štátom určené) výkupné ceny. Jednotlivé republiky sa bránili odlivu potravín a výrobkov do centra. Až v roku 1991 sa štát odhodlal priblížiť umelo udržiavané ceny niektorých tovarov ich trhovej hodnote. Ako väčšina Gorbačovových reforiem, aj toto bol len polovičatý krok, pretože štát sa stále pokúšal držať cenovú hladinu vo svojich rukách. Na niektoré druhy tovaru bolo potrebné čakať v dlhých frontách. Často ani to nezaručilo, že kupujúci tovar dostal. Začali sa prejavovať občianske nepokoje (napríklad protesty baníkov v Doneckej panve roku 1989), národnostné trenice a všeobecná dezilúzia prestavbou komunizmu. Definitívnym klincom do rakvy bol puč zorganizovaný zástancami tvrdého krídla Strany 18. augusta v Moskve.

Puč 18. augusta 1991

[upraviť | upraviť zdroj]
Tank T-80 na Červenom námestí počas augustového prevratu, 1991

Dňa 18. augusta 1991 sa členovia konzervatívneho vedenia strany na čele s Vladimirom Kriučkovom pokúsili o prevrat. Zatkli Gorbačova, ktorý sa v tej dobe nachádzal na Kryme, vo viacerých mestách vyhlásili výnimočný stav a tankmi zaútočili na budovu parlamentu (Biely dom). Pučistické tanky však zastavili rozhorčené davy Moskovčanov a jednotky armády, ktoré zostali lojálne legitímnemu vedeniu krajiny. Pri stretoch zomreli 3 ľudia. Jedným z politikov, ktorí sa podieľali na rozvrátení puču bol Jeľcin, ktorý sa angažoval priamo v uliciach, napríklad i známym prejavom z veže tanku. Napriek tomu, že sa Gorbačov onedlho vrátil do Moskvy, stratil už fakticky všetku svoju moc. Formálnu vládu nad Sovietskym zväzom prevzala ruská vláda. Jeľcin 23. augusta zakázal činnosť komunistickej strany na území Ruska, o deň neskôr Gorbačov odstúpil zo svojej funkcie generálneho tajomníka, zjazd ľudových poslancov schválil zmeny v ústave. V tomto období fakticky vládu nad každou z republík prevzali lokálne vlády. 6. septembra moskovská vláda uznala nezávislosť troch pobaltských republík – Litvy, Lotyšska a Estónska. Vodcovia Ukrajiny (Leonid Kravčuk), Bieloruska (Stanislav Šuškevič) a Ruska (Boris Jeľcin) sa po referende, v ktorom sa obyvatelia Ukrajiny rozhodli oddeliť od ZSSR, 8. decembra 1991 dohodli na vzniku slovanského trojspoločenstva. Väčšina ostatných bývalých zväzových republík (s výnimkou pobaltských republík a Gruzínska) ich nasledovala a 21. decembra sa v Alma-Ate dohodla na vzniku Spoločenstva nezávislých štátov – SNŠ.

Geografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Poloha a hranice

[upraviť | upraviť zdroj]
Poloha ZSSR

Územie ZSSR predstavoval kompaktný, veľmi slabo rozčlenený pevninový blok, rozprestierajúci sa od Baltského mora na západe po Tichý oceán na východe, čo je vyše 10 000 km, a zo severu na juh od Severného ľadového oceánu po pohoria Strednej Ázie, čo je vyše 4 500 km. Krajné body: na severe – mys Fligeli na Rudolfovom ostrove (zem Františka Jozefa), (81° 51´ sev. zemepisnej šírky), resp. na pevnine Čeľuskinov mys na polostrove Tajmýr (77° 43´ sev. zem. šírky); na juhu – južne od mesta Kuška v Turkménskej SSR (35° 08´ sev. zem. šírky); na západe – Baltská kosa v Kaliningradskej oblasti (19° 33´ vých. zem. dĺžky); na východe – Ratmanovov ostrov v Beringovom prielive (169° 02´ záp. zem. dĺžky), resp. na pevnine Dežňovov mys na Čukotskom polostrove (169° 40´ záp. zem. dĺžky). Z celkovej rozlohy 22,4 mil km² pripadalo na európsku časť 5,6 mil. km², na ázijskú časť 16,8 mil km². Ostrovy a polostrovy zaberali 1,3 mil. km². Územie ZSSR sa rozprestieralo v 11 časových pásmach. S obrovskou rozlohou bola spätá aj veľká rozmanitosť prírodných podmienok ako aj nesmierne nerastné bohatstvo. Celková dĺžka hraníc bola okolo 43 000 km. ZSSR priamo hraničilo s 12 štátmi. Na západe susedilo s Nórskom, Fínskom, Poľskom, ČSSR, Maďarskom a Rumunskom. Na juhu hraničilo s Tureckom, Iránom a Afganistanom. Na východe s Čínou, Mongolskom a Kórejskou ľudovodemokratickou republikou. Väčšia časť hraníc s týmito krajinami bola prirodzeného charakteru, tvorili ich pohoria resp. rieky. Na východe bolo ZSSR Ochotským morom oddelené od Japonska a Beringovým prielivom od USA. Najdlhšiu hranicu mal ZSSR s ČĽR (8 000 km) a Mongolskom (4 000 km), najkratšiu s KĽDR (16 km) a ČSSR (98 km). Poludníky prechádzajúce na západe Rybárskym polostrovom a na východe Ratmanovovým ostrovom k Severnému pólu ohraničujú sovietsky sektor Arktídy.

Príroda a povrch

[upraviť | upraviť zdroj]
Fyzická mapa ZSSR

Základnou osobitosťou povrchu ZSSR bola prevaha rovinných útvarov na západe a severe a pohorí na juhu a na východe ZSSR. Rovinná časť ZSSR sa rozprestierala od Baltského mora po rieku Jenisej a od Severného ľadového oceánu po pohoria Strednej Ázie. Skladala sa z troch osobitných útvarov – Východoeurópskej nížiny, Západosibírskej nížiny a Turanskej nížiny. Rozlohou najväčšia a povrchovo pestrá je Východoeurópska nížina (vyše 4 mil. km²) zaberajúca väčšinu európskej časti ZSSR. Striedajú sa na nej nevysoké (300 – 400 m n. m.) pahorkatiny a vrchoviny (Stredoruská pahorkatina, Volynsko-podolská pahorkatina a i.) s nížinami (Dneperská, Ocko-donská, Kaspická).

Pahorkatiny a vrchoviny sa zvyčajne viažu na vyzdvihnuté kryhy predkambrickej platformy, alebo sú zvyškami obrovských koncových morén kontinentálneho ľadovca (Valdajská vrchovina), kým nížiny sú miestami poklesov. Reliéf severozápadnej časti roviny bol modelovaný ľadovcom, nachádzajú sa tam početné morény, jazerá, močiare a piesočnaté periglaciálne nížiny (Meščerská, Polesie). Južnú časť nížiny modelovala riečna erózia. Širokými dolinami riek, eróznymi ryhami (ovaragy) sú rozbrázdené najmä vyvýšeniny, pokryté rovnako ako nížiny sprašou. Kaspická nížina leží značnou časťou pod hladinou oceánu a v dôsledku veľkej suchosti ju pokrývajú piesky, slané jazerá a slaniská. Najvyššou časťou Východoeurópskej nížiny je Kolsko-karelská oblasť (najvyšší vrch Chibiny 1 191 m), ktorá tvorí výstup predkambrickej platformy veľmi príznačnej zaľadnením. Úzke a vyše 2 000 km dlhé pohorie Ural, ťahajúce sa v poludníkovom smere, oddeľuje Východoeurópsku nížinu od Západosibírskej nížiny. Pohorie Ural je nevysoké (najvyšší vrch Narodnaja 1 894 m), tvorí ho rad paralelných chrbtov. Je bohaté na nerasty. Západosibírska nížina (2,6 mil km²) tvorí takmer ideálnu rovinu s malými výškovými rozdielmi (100 – 140 m n. m. v strede, 200 m na okrajoch). Spád rieky Ob od Novosibirska po ústie (na 3 000 km toku) je iba 90 m. Hlavným prvkom Západosibírskej nížiny sú ploché, veľmi široké a slabo drénované, a preto zamokrené močaristé rozvodia.

Aralské jazero v roku 1985

Druhým reliéfnym prvkom sú široké, dobre sformované, a preto i odvodňované doliny riek využívané i poľnohospodárstvom. Južne od Západosibírskej nížiny sa rozkladá stará, na nerastné suroviny bohatá, veľmi rozrušená Kazašská plošina. Turanská nížina leží v polopúšti a púšti. Suché a horúce podnebie tu podmienilo vznik eolitických foriem reliéfu (presypy) v nižších častiach nížiny, ktoré tvoria púšte Karakum, Kyzylkum a iné okrajové časti tvoria najmä veternou eróziou poznačené nevysoké plošiny (Usťjurt, Turgajská plošina) s početnými svedeckými vrchmi. Horskú obrubu Východoeurópskej nížiny z juhu tvoria tri od seba oddelené pohoria alpínskeho veku – Karpaty, Krymské vrchy a Kaukaz. Ukrajinské Karpaty (najvyšší vrch Hoverla 2 061 m) sú nevysoké, flyšovými vrstvami budované a ľahko priechodné pohorie, pre ktoré sú typické široké a odlesnené chrbty (poloniny) spadajúce do dolín strmými zalesnenými svahmi. Medzi Sevastopoľom a Feodosijou na juhu polostrova Krym sa ťahajú Krymské vrchy (najv. vrch Roman-Koš 1 545 m) budované zväčša vápencami a tvoriace tri od seba oddelené, mierne na sever a strmo na juh spadajúce chrbty. Obdobou polonín sú tu jajly. Tvoria ich naklonené a značne skrasovatelé vrcholové plošiny.

Fotografia z najvyššieho vrchu ZSSR, Pik Kommunizma (7 495 m n. m.), v Tadžickej SSR, 1989

Oblasť Kaukazu sa rozprestiera medzi Čiernym a Kaspickým morom a tvoria ju štyri časti: nížinné a archaické Predkaukazsko (Kubánska a Terecko-kumská nížina, Stavropoľská plošina); pohorie Veľký Kaukaz, jedno z najkrajších pohorí ZSSR (najv. vrch Elbrus 5 642 m); depresiu Zakaukazska tvoria dve nížiny (Rionská, Kursko-arakská); za depresiou sa dvíhajú pohoria Malého Kaukazu uzatvárajúce sopečnú Arménsku vysočinu. Za Kaspickým morom sa začínajú pohoria Strednej Ázie pustatinným pohorím Kopet-Dag (najv. vrch Reza 2 942 m). Jeho pokračovaním sú dve najvyššie pohoria ZSSR, Pamír s najvyšším bodom ZSSR (Štítom Komunizmu 7 495 m) a Ťanšan (najv. vrch Štít víťazstva 7 439 m). Pohorie Pamír je vysoko vyzdvihnutý horský uzol s alpínskym reliéfom a početnými ľadovcami. Ťanšan je pohorie vrásovo-zlomovej štruktúry, rozčlenené zlomami na viacero chrbtov so zarovnanými plošinami (syrty), medzi ktorými ležia hlboké kotliny (Ferganská, Issykkuľská). Severne od Ťan-šanu sa rozkladajú dve horské kryhy (Džungársky Alatau, Tarbagataj) a pohorie Altaj (najv. vrch Belucha 4 506 m) s parovinným reliéfom v stredných výškach a s alpínskym reliéfom v najvyššej dodnes zaľadnenej časti. Výbežkom Altaja na severe je Kuznecký Alatau a Salairský masív, ktorý uzatvárajú Kuzneckú kotlinu bohatú na uhlie. Východným pokračovaním Altaja je vyše 3 000 m vysoké pohorie Sajany. Medzi riekami Jenisej a Lena sa rozprestiera Stredosibírska plošina (500 – 700 m n. m.) s lávovými pokrovmi (trapy). Plošina je rozrezaná hlbokými dolinami riek s početnými vodopádmi a prahmi, na severe strmo spadá do Stredosibírskej nížiny bohatej na jazerá. Pohoria v Pribajkalsku a Zabajkalsku tvoria nevysoké a ploché horské chrbty severovýchodného a juhozápadného smeru oddelené pozdĺžnymi zlomovými zníženinami. Jednou z nich je priekopová prepadlina jazera Bajkal, ktoré je najhlbším jazerom sveta (1 620 m). Východne od rieky Lena sa rozkladá horská oblasť severovýchodnej Sibíri s viacerými pohoriami oblúkovitého tvaru (Stanový, Verchojanský a Čerkeského chrbát, Kolymské vrchy a iné), ktoré obklopujú náhorné plošiny (Ojmjakonská a iné). Najvyššie pohorie Sibíri a Ďalekého východu je na polostrove Kamčatka. (sopka Kľučevskaja 4 750 m). Na Kamčatke a Kurilských ostrovoch je do 40 činných sopiek, Južnú časť Ďalekého východu vypĺňajú pohoria Sichote-Aliň a Burejský chrbát, oddelené nížinou pri rieke Amur.

Podnebie

[upraviť | upraviť zdroj]
Promenáda a pláž v čiernomorskom letovisku Soči, Ruská SFSR, 1973

Podnebie bolo pre obrovskú rozlohu ZSSR veľmi pestré. Rozhodujúci vplyv na podnebie oblastí má geografická šírka, poloha vzhľadom na centrá atmosférickej činnosti, prevládajúce prúdenie vzduchu a reliéf. ZSSR sa v zásade rozkladalo v troch klimatických pásmach – arktickom, miernom a subtropickom. Vznik týchto pásiem závisí najmä od množstva prijímaného slnečného žiarenia, ktoré je v jednotlivých zemepisných šírkach rozdielne. Na pobreží Severného ľadového oceánu je žiarenie v priemere za rok 60 kcal na cm², v južných oblastiach ZSSR dosahuje až 160 kcal na cm². Centrá atmosférickej činnosti sú zásadne odlišne rozdelené v zime a v lete. V zime po silnom ochladení vzniká napr. nad Mongolskom a východnou Sibírou oblasť vysokého tlaku vzduchu, ktorého výbežok zasahuje smerom na západ až nad Ukrajinu (približne 50° severnej zemepisnej šírky). Tlaková výš ochladzuje väčšiu časť územia ZSSR a vyvoláva studené východné prúdenie južne od výbežku vysokého tlaku vzduchu. Podnebie ZSSR ovplyvňuje aj Azorská tlaková výš a tlaková níž nad Islandom, Severne od výbežku vysokého tlaku vzduchu prevažuje západné prúdenie od Atlantického oceánu, prinášajúce snehové zrážky. Podnebie severozápadnej časti ZSSR podmieňoval Golfský prúd. V lete sa nad prehriatym eurázijským kontinentom utvára oblasť nízkeho tlaku vzduchu nad Iránom a Strednou Áziou. Od nej sa rozširujú na sever a na západ suché a horúce vzdušné masy. Nad Atlantikom mohutnie Azorská tlaková výš, posúva sa na sever a ovplyvňuje podnebie takmer celého územia ZSSR. V lete takmer nad celou oblasťou ZSSR prevládajú západné a a v strednej Ázii severné vetry. Na pobrežiach Severného ľadového oceánu sa vetry menia dva razy do roka. Vete dujú z oceánu na pevninu a v zime naopak. Nad južnou časťou Ďalekého východu letné vetry z Tichého oceánu prinášajú veľa vlahy (monzún). Vplyvom reliéfu majú najmä pohoria odlišné podnebie ako okolité rovinné územia. Kým pobrežia na Ďalekom východe obmedzujú vplyv Tichého oceánu na úzky pobrežný pás, rovinný reliéf na západe a severe umožňuje západnému prúdeniu prenikať až do východnej Sibíri a chladným vzduchovým hmotám často zasahovať hlboko na juh, najmä v prechodných obdobiach. V zime má celé územie ZSSR okrem južného Krymu, Zakaukazska a juhu Strednej Ázie teploty pod bodom mrazu. Na priebeh izoteriem má veľký vplyv teplý Golfský prúd. Napr. izoterme priemernej januárovej teploty −10 °C prebieha cez Murmansk, Kalugu, Volgograd, a Kzyl-Ordu, teda má takmer poludníkový smer. Izotermy januárových teplôt −35 °C a nižšie tvoria nad Sibírou uzatvorené kruhy. Extrémne nízke teploty aj v dôsledku inverzie sú v uzavretých kotlinách severovýchodnej Sibíri, kde leží takzvaný pól chladu (oblasť Verchojanska a Ojmjakonu). Teplota tu klesá až na −70 °C. Najmä zimné teploty poukazujú na prevažujúci kontinentálny charakter podnebia na území ZSSR.

Nerastné bohatstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Pracovníci závodu na výrobu potaše v Soligorsku, Bieloruská SSR, 1968

Veľké nerastné bohatstvo ZSSR bolo úzko späté s pestrou geologickou stavbou územia krajiny. Niektoré ložiská nerastných surovín vznikli procesmi sedimentácie organických (uhlie, ropa) a anorganických látok (soli, železné rudy). Takéto ložiská sa vyskytujú najmä na územiach, ktorých podklad tvoria staré platformy (Ruská platforma, Sibírsky štít). Pre platformy je charakteristický vznik metamorfovaných ložísk (železné rudy). Na územiach, kde sa horotvorné procesy uskutočňovali neskôr intrúzie magmy a vulkanizmus podmienili vznik rudných ložísk. Na petrograficky rovnorodých územiach sa formovali neveľké ložiská veľmi rozmanitých nerastných surovín (Kola, Ural, Kazachstan, Donecká pahorkatina, Zabajkalsko a iné).

Uhlie

[upraviť | upraviť zdroj]

ZSSR malo najväčšie palivové zásoby spomedzi všetkých krajín sveta. Podľa odhadov sa na území ZSSR nachádzalo 57 % svetových zásob uhlia (8670 miliárd ton). Spomedzi všetkých oblastí ťažby uhlia mali najväčší význam uhoľné panvy ležiace v zaľudnených a hospodársky aktívnych územiach. V európskej časti ZSSR to boli Donecká a Pečorská uhoľná panva a Moskovská hnedouhoľná panva. Na juhu Sibíri a v Kazachstane ležia dve ďalšie panvy významné pre ťažbu čierneho uhlia a to: Magadanská a Karagandská. Významná je tiež Čeľabinská hnedouhoľná panva na Urale, Jekaterinburská v Kazachstane, Kansko-ačinská a Irkutská panva vo východnej Sibíri, Burejská panva na Ďalekom východe a menšie panvy v Strednej Ázii a Zabajkalsku. Obrovské zásoby uhlia sú tiež v Tunguszkej a Lenskej panve na severe Sibíri, tieto sú zatiaľ využívané iba veľmi slabo.

Ropa a zemný plyn

[upraviť | upraviť zdroj]
Spokojní sovietski baníci po šichte, Kazašská SSR, 1977

Aj ropa a zemný plyn boli nerastné suroviny, ktorých najväčšie známe ložiská sa nachádzali na území ZSSR a predstavovali aj podstatnú časť jeho exportu. Volžsko-uralská (tiež nazývaná „druhé Baku“) a Západosibírska ropná oblasť pri strednom toku Obu, objavené počas 2. svetovej vojny a po nej, prevyšujú skôr objavené ložiská v oblasti Baku a v Predkaukazsku (Groznyj). Významná sa stala aj ropná panva na polostrove Mangyšľak v Kazachstane. Menšie ložiská ropy sú aj na západnej Ukrajine, v Strednej Ázii, v povodí Emby a na ostrove Sachalin. Hlavné ložiská zemného plynu sa v európskej časti nachádzali v Predkaukazsku (Stavropoľ a Krasnodar), na Ukrajine (Dašava, Šebelinka), v Povolží a na južnom Urale (Orenburg). V ázijskej časti vynikali najmä ložiská v Uzbekistane (Buchara, Gazli) a na dolnom toku rieky Ob. Miestny význam v oblastiach s nedostatkom iných palív mali aj ložiská horľavých bridlíc a rašeliny. Na ZSSR pripadalo 60 % známych svetových zásob rašeliny. Najväčšie ložiská rašeliny sa nachádzali v severnej polovici Východoeurópskej a Západosibírskej nížiny. Ložiská horľavých bridlíc sú dodnes v Estónsku a v okolí Leningradu a v Povolží.

Rudy

[upraviť | upraviť zdroj]
Rušná prevádzka v závode na výrobu vysokých pecí Kujbyševskej oceliarne v Kramatorsku, Ukrajinská SSR, 1968

Viac ako polovica svetových zásob železných rúd (110 miliárd ton) a ešte väčší podiel mangánových rúd ležala na území ZSSR. Na rozdiel od uhlia najväčšie ložiská železných a mangánových rúd boli v európskej časti ZSSR. 60 % zväzových zásob železnej rudy bolo v ložiskách Krivého Rogu a v oblasti Kurskej magnetickej anomálie. Druhá veľká skupina nálezísk železnej rudy je na Urale a v priľahlej oblasti Kazachstanu (Kustanajská oblasť). Menšie ložiská boli tiež na polostrove Kola, v strednom Kazachstane, v altajských a sajanských chrbtoch, na hornej Angare a v Zakaukazsku. Svetoznáme sú tiež ložiská mangánovej rudy pri Nikopole na Ukrajine (60 % svetových zásob). Veľmi kvalitné ložisko je tiež pri Čiature v Gruzínsku, ďalšie sú na Urale a v Kazachstane. ZSSR malo aj značné zásoby ostatných rúd, najmä rúd farebných, drahých a ľahkých kovov. Ložiská rúd chrómu na Urale, medi v Kazachstane, na Urale a v Zakaukazsku, polymetalických kovov (zinok, olovo, meď, striebro a iné) v Rudnom Altaji a na Ďalekom východe, cínu v Zabajkalsku, niklu v oblasti Noriľska, na Kole a na Urale. Hliníkové rudy sa vyskytovali v okolí Leningradu, na Urale a v Kazachstane (bauxit), na Kole (nefelín) a v Zakaukazsku (alunit). Ložiská drahých kovov, najmä zlata a platiny sú na Urale, v Kazachstane a najmä v Jakutsku a na Ďalekom východe (Kolyma).

Nerudné suroviny

[upraviť | upraviť zdroj]

ZSSR malo veľké zásoby draselnej soli (Solikamsk, Starobin), kamennej soli (Donecká panva, dolné Povolžie), Glauberovej soli (záliv Kara-Bogaz-Gol), bohaté ložiská apatitov (polostrov Kola), fosfátov (Kazachstan). Diamanty sa ťažili v Jakutskej autonómnej republike.

Obyvateľstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Svanetský muž v Mestii, SSR Gruzínsko, 1929
Ľudia v Samarkande, Uzbecká SSR, 1981
Pionieri v pohorí Zeravšan v Tadžickej SSR, 1983

Sovietsky zväz bol národnostne jednou z najrôznorodejších krajín sveta, s viac než 200 odlišnými etnickými skupinami. V roku 1991 žilo v krajine 293 miliónov obyvateľov, čo z nej robilo tretiu najľudnatejšiu krajinu na svete, po Číne a Indii. V posledných rokoch existencie, boli najväčšou národnostnou skupinou Rusi (50,78 %), po ktorých nasledovali Ukrajinci (15,45 %) a Uzbeci (5,84 %). Ďalšie národnostné skupiny tvorili Abcházci, Adygejci, Arméni, Asýrčania, Azerbajdžanci, Avari, Baškirci, Bielorusi, Bulhari, Buriati, Čečeni, Číňania, Čuvaši, Estónci, Evenkovia, Fíni, Gagauzi, Gréci, Gruzínci, Inguši, Inuiti, Jakuti, Kalmyci, Karakalpaci, Karelci, Keti, Kórejčania, Kazachovia, Kozáci, Kirgizi, Lezgínci, Lotyši, Litovci, Maríjci, Maďari, Moldavci, Mongoli, Mordvíni, Nemci, Nenci, Osetínci, Poliaci, Rómovia, Rumuni, Tadžici, Tatovia, Tatári, Turkméni, Tuvinci, Ujguri, Udmurti, Židia a ďalší. Najmä kvôli rozdielnemu životnému štýlu jednotlivých národov a z toho vyplývajúcej rozdielnej pôrodnosti, pomer Rusov a ostatných slovanských národov k iným národnostiam od konca druhej svetovej vojny klesal.

Počet obyvateľov jednotlivých republík v tisícoch v priebehu rokov[6][7]
Republika 1913 1926 1939 1950 1959 1966 1970 1973 1979 1987 1989 1991
Ruská SFSR 89 902 92 737 108 379 101 438 117 534 126 561 130 079 132 151 137 410 145 311 147 386 148 548
Ukrajinská SSR 35 210 29 515 40 469 36 906 41 869 45 516 47 127 48 243 49 609 51 201 51 704 51 944
Bieloruská SSR 6 899 4 983 8 910 7 745 8 055 8 633 9 002 9 202 9 533 10 078 10 200 10 260
Uzbecká SSR 4 366 4 660 6 440 6 314 8 261 10 581 11 960 12 902 15 389 19 026 19 906 20 708
Kazašská SSR 5 565 6 037 5 990 6 703 9 154 12 129 12 849 13 705 14 684 16 244 16 538 16 793
Gruzínska SSR 2 601 2 677 3 540 3 528 4 044 4 548 4 686 4 838 4 993 5 266 5 449 5 464
Azerbajdžanská SSR 2 339 2 314 3 205 2 896 3 698 4 660 5 117 5 420 6 027 6 811 7 029 7 137
Litovská SSR 2 828 2 880 2 573 2 711 2 986 3 128 3 234 3 392 3 641 3 690 3 728
Moldavská SSR 2 056 2 452 2 290 2 885 3 368 3 569 3 721 3 950 4 185 4 341 4 366
Lotyšská SSR 2 493 1 857 1 885 1 943 2 093 2 262 2 364 2 430 2 503 2 647 2 681 2 681
Kirgizská SSR 864 1 002 1 458 1 740 2 066 2 652 2 933 3 145 3 523 4 143 4 291 4 422
Tadžická SSR 1 034 1 032 1 484 1 532 1 981 2 579 2 900 3 194 3 806 4 807 5 112 5 358
Arménska SSR 1 000 881 1 282 1 354 1 763 2 194 2 492 2 672 3 037 3 412 3 283 3 376
Turkménska SSR 1 042 998 1 252 1 211 1 516 1 914 2 159 2 364 2 765 3 361 3 534 3 576
Estónska SSR 954 1 117 1 052 1 101 1 197 1 285 1 356 1 405 1 465 1 556 1 573 1 582
ZSSR (celok) 159 153 147 028 190 678 179 274 208 827 231 868 241 720 248 626 262 085 281 689 286 717 289 943

Politika

[upraviť | upraviť zdroj]
Sídlo Najvyššieho sovietu ZSSR v Moskve

Do vyhlásenia socializmu v krajine ústavou v roku 1936, bola v krajine vyhlásená diktatúra proletariátu a chudobného roľníctva. V treťom odseku ústavy z roku 1936 sa hovorilo: „Všetka moc v ZSSR patrí pracujúcemu ľudu miest a dedín prostredníctvom sovietu zastupujúceho pracujúcich“.

Jedinou politickou stranou bola Komunistická strana Sovietskeho zväzu – KSSZ. Najvyšší orgán štátnej moci (parlament) bol Najvyšší soviet ZSSR. Mal dve komory – Soviet zväzu a Soviet národností. Obe komory mali po 750 poslancov volených občanmi na 5 rokov. V období medzi zasadaniami plnilo funkcie Najvyššieho sovietu Prezídium Najvyššieho sovietu na čele s predsedom.

Hlavne za vlády V. I. Lenina (1917 – 1924) a J. V. Stalina (1924 – 1953) možno režim v krajine označiť za tvrdú totalitnú diktatúru jednej strany, zodpovednú za smrť miliónov sovietskych občanov.[8]

Od 15. marca 1990 bol najvyšším predstaviteľom štátu prezident. Ako jediný túto funkciu vykonával Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý v súvislosti s rozpadom ZSSR rezignoval 25. decembra 1991.

Štátnym zriadením bol ZSSR federatívnou republikou.

Hlavní predstavitelia

[upraviť | upraviť zdroj]
Leonid Brežnev

Najvyššími predstaviteľmi (spravidla vo funkcii predsedu prezídia Najvyššieho sovietu, ktoré bolo kolektívnou hlavou štátu) Sovietskeho zväzu boli vždy zároveň vodcovia vládnucej strany (od roku 1925 KSSZ) – spravidla prvý alebo generálny tajomník

  1. 1917 – 1924: Vladimir Iľjič Lenin (Predseda Rady ľudových komisárov)
  2. 1924 – 1953: Josif Vissarionovič Stalin (generálny tajomník od 1922, od 1952 prvý tajomník)
  3. 1953 – 1953: Georgij Maximilianovič Malenkov (prvý tajomník)
  4. 1953 – 1964: Nikita Sergejevič Chruščov (prvý tajomník)
  5. 1964 – 1982: Leonid Iľjič Brežnev (od 1966 generálny tajomník)
  6. 1982 – 1984: Jurij Vladimirovič Andropov (generálny tajomník)
  7. 1984 – 1985: Konstantin Ustinovič Černenko (generálny tajomník)
  8. 1985 – 1991: Michail Sergejevič Gorbačov (od 1990 prezident ZSSR)

Administratívne členenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Administratívne jednotky ZSSR v roku 1989

Sovietsky zväz tvorilo 15 zväzových „sovietskych socialistických republík“ (SSR). Republiky sa ďalej delili na oblasti (okrem Litvy, Lotyšska, Estónska, Moldavska a Arménska).

RSFSR tvorili aj kraje, národnostné okruhy (neskôr premenované na autonómne okruhy) a autonómne oblasti.

Súčasťou niektorých zväzových republík (Rusko, Gruzínsko, Azerbajdžan, Uzbekistan a Tadžikistan) boli autonómne sovietske socialistické republiky (ASSR).

Základnou správnou jednotkou bol rajón (okres).

V roku 1961 – 1963 bolo vytvorených 18 veľkých ekonomických rajónov, ktoré pokrývali celé územie štátu.

Republika Zväzové republiky v rokoch 1956 až 1991
1 Ruská SFSR
2 Ukrajinská SSR
3 Bieloruská SSR
4 Uzbecká SSR
5 Kazašská SSR
6 Gruzínska SSR
7 Azerbajdžanská SSR
8 Litovská SSR
9 Moldavská SSR
10 Lotyšská SSR
11 Kirgizská SSR
12 Tadžická SSR
13 Arménska SSR
14 Turkménska SSR
15 Estónska SSR

Celosvetovo známe osobnosti sovietskej éry

[upraviť | upraviť zdroj]
Pozri aj Zoznam predstaviteľov Sovietskeho zväzu

Politici

[upraviť | upraviť zdroj]
Nikita Chruščov

Diplomati

[upraviť | upraviť zdroj]

Vojnoví hrdinovia

[upraviť | upraviť zdroj]
Georgij Žukov

Umelci

[upraviť | upraviť zdroj]
Sergej Prokofiev
Alla Pugačovová

Priekopníci vedy a techniky

[upraviť | upraviť zdroj]
Jurij Gagarin

Športovci

[upraviť | upraviť zdroj]
Oľga Korbutová
Sergej Makarov
Garri Kasparov

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ ORAVEC, P. Slovník slangu a hovorovej slovenčiny, 2014, S. 238
  2. ↑ FRÝBORT, P. Vekslák. Bratislava: Tatran, 1990.
  3. ↑ ORAVEC, P. Slovník slangu a hovorovej slovenčiny, 2014, S. 227
  4. ↑ a b HAJKO, Jozef. História / Sovietsky zväz opanuje celú planétu, hotovali sa pred sto rokmi boľševici [online]. www.postoj.sk, [cit. 2022-12-15]. Dostupné online.
  5. ↑ Grigory Yevseyevich Zinovyev | Russian revolutionary | Britannica [online]. www.britannica.com, [cit. 2023-05-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. ↑ Vývoj počtu obyvateľov podľa republík. In: Bašovský, O. a kolektív: Malá zemepisná encyklopédia ZSSR, Obzor – Bratislava, 1977, s. 827
  7. ↑ Statistika Rossijskoj Imperii, SSSR i Rossijskoj Federacii / Статистика Российской Империи, СССР и Российской Федерации [online]. istmat.org, [cit. 2022-10-28]. Dostupné online.
  8. ↑ McDermott, K., 2005, Union of Soviet Socialist Republics. in Shelton, D. L. (Editor), Encyclopedia of Genocide and Crimes against Humanity. Thomson Gale, Detroit, s. 1061

Použitá literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • VYKOUKAL, Jiří; TEJCHMAN, Miroslav; LITERA, Bohuslav. Východ : vznik, vývoj a rozpad sovětského bloku 1944–1989. 1. vyd. Praha : Libri, 2000. 860 s. (Historická řada.) ISBN 80-85983-82-6.
  • Bašovský, O. a kolektív: Malá zemepisná encyklopédia ZSSR, Obzor – Bratislava, 1977, 856 s.
  • Litschauerová, N.: Republiky ZSSR, Mladé Letá 1977, 170 s.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Ruský portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sovietsky_zväz&oldid=7903386“








 ApplySandwichStrip

pFad - (p)hone/(F)rame/(a)nonymizer/(d)eclutterfier!      Saves Data!


--- a PPN by Garber Painting Akron. With Image Size Reduction included!

Fetched URL: https://sk.wikipedia.org/wiki/Sovietsky_zv%C3%A4z

Alternative Proxies:

Alternative Proxy

pFad Proxy

pFad v3 Proxy

pFad v4 Proxy