Zuzana Mináčová
Zuzana Mináčová, rodená Silbersteinová, neskôr Severová (* 26. september 1931, Bratislava) je slovenská fotografka.[1]
| Zuzana Mináčová | |
| slovenská fotografka | |
 Zuzana Mináčová v roku 2017 | |
| Narodenie | 24. september 1931 (93 rokov) Bratislava, ČSR |
|---|---|
| Bydlisko | Praha |
| Príbuzní | Vladimír Mináč (švagor) |
| Manžel | Ján Mináč |
| Deti | Ján Mináč (* 1953) Matej Mináč (* 1961) |
| Odkazy | |
| Webstránka | zuzanaminacova.com |
Životopis
upraviťNarodila sa v rodine židovského lekára v Bratislave. Počas vojny sa rodina skrývala. V trinástich rokoch, v roku 1944 bola aj so svojou o tri roky staršou sestrou na základe udania odvlečená, najprv do zberného tábora v Seredi, potom do koncentračného tábora v Osvienčime. Následne sa so sestrou dostali do pracovného tábora vo Vrchlabí, kde sa v máji 1945 dočkali oslobodenia a mohli sa vrátiť do Bratislavy. Rodičia, ktorí boli počas vojny ukrytí inde, tiež prežili a otec sa po vojne mohol vrátiť k lekárskej profesii.[1]
Rozhodla sa stať fotografkou a tri roky študovala na strednej škole umeleckého priemyslu. Po získaní výučného listu školu opustila a začala pracovať vo filmových ateliéroch v Bratislave. V roku 1951 sa vydala za Jána Mináča, brata spisovateľa Vladimíra Mináča. V roku 1953 sa im narodil syn Ján, ktorý sa stal profesorom matematiky na univerzite v Kanade, a v roku 1961 syn Matej, ktorý sa stal filmovým režisérom.[1]
V roku 1993 sa Zuzana Mináčová odsťahovala zo Slovenska do Prahy, aby unikla nacionalistickým náladám, ktoré jej pripomínali obdobie Tisa.[1]
Dielo
upraviťPravidelne fotografuje na karlovarskom filmovom festivale. Vytvorila celý rad fotografických cyklov (Čas, Čekání, Herecké portréty, Hra, Návštěva, Souvislosti, Stromy, Zastavení na cestě).[2] V roku 1996 vytvorila knihu portrétov Rekonstrukce rodinného alba ako spomienku na svojich príbuzných, z ktorých väčšina zahynula za vojny v koncentračných táboroch. Modelom boli príbuzní a priatelia, ktorí podľa jej spomienok stelesnili príbuzných, po ktorých nezostali dochované žiadne fotografie.[1]
Publikácie
upraviť- MINÁČOVÁ, Zuzana. Rekonstrukce rodinného alba. [s.l.] : Chemapol Group, 1997. 84 s. Dostupné online. ISBN 978-80-238-1345-6.
- MINÁČOVÁ, Zuzana. Život fotografky. Praha : W.I.P, 2013. 254 s. ISBN 978-80-905490-0-5.
Ocenenia
upraviť- 2022: Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky od prezidentky SR Zuzany Čaputovej[3]
- 2023: Osobnosť slovenskej fotografie (vyhlasovatelia: Združenie slovenských profesionálnych fotografov, Stredoeurópsky dom fotografie/OZ FOTOFO, VŠVU a Festival OFF)[4][5]
Referencie
upraviť- ↑ a b c d e GREŠLOVÁ, Dagmar. Zuzana Mináčová [online]. Centropa, [cit. 2021-09-27]. Dostupné online. Archivované 2021-08-25 z originálu.
- ↑ ,,Cesta ke svobodě” – výstava fotografky Zuzany Mináčové [online]. praha5.cz, 2019-09-25, [cit. 2021-09-27]. Dostupné online.
- ↑ TASR. Prezidentka udelila štátne vyznamenania 25 osobnostiam. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2022-05-08. Dostupné online [cit. 2023-12-20].
- ↑ TASR. V Bratislave sa odovzdávali ocenenia Osobnosť slovenskej fotografie. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2023-12-19. Dostupné online [cit. 2023-12-20].
- ↑ BERNÁT, Daniel. Prežila koncentrák, vybabrala s eštebákmi, fotila filmové hviezdy. Mala som kus šťastia, hovorí Zuzana Mináčová. SME (Bratislava: Petit Press), 2023-12-20. Dostupné online [cit. 2023-12-20]. ISSN 1335-4418.
Externé odkazy
upraviť- Fotografka Zuzana Mináčová
- Diela autorky v katalógu Web umenia Slovenskej národnej galérie
- 13. komnata Zuzany Mináčové (2010)
- Zuzana Mináčová prožila životní příběh jak z filmu Titanic – reportáž Českého rozhlasu (2015)
- Den, kdy z tábora zmizeli strážní. Konec války očima fotografky Zuzany Mináčové – interview Českého rozhlasu (2017)
Zdroj
upraviťTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zuzana Mináčová na českej Wikipédii.