Auguste Perret
| Auguste Perret | |
| francúzsky architekt | |
 | |
| Narodenie | 12. február 1874 Ixelles, Belgicko |
|---|---|
| Úmrtie | 25. február 1954 (80 rokov) Paríž, Francúzsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Auguste Perret |
Auguste Perret (* 12. február 1874, Ixelles, Belgicko – † 25. február 1954, Paríž, Francúzsko) bol francúzsky architekt, ktorý uviedol železobetón do modernej architektúry. Jeho diela boli nielen nové, ale zároveň aj umelecky pôsobivé. Je považovaný za jedného z najlepších francúzskych architektov jeho generácie.
Životopiis
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v Ixelles v Belgicku. Bol synom Claude-Marie Perreta, kamenára, ktorý po roku 1881 pracoval ako staviteľ v Paríži. Perret študoval architektúru na akadémii École des Beaux-Arts v Paríži v štúdiu Julien Guadeta. Školu opustil, aby sa pripojil k rodinnej firme „Perret fréres entrepreneurs“ špecializovanej na betónové stavby. Pracoval tu spolu so svojimi bratmi Gustavom a Claudom.
Prínos a charakteristika jeho tvorby
[upraviť | upraviť zdroj]Jeho počiatočná inšpirácia pochádzala z teoretických prác Eugène Emmanuel Viollet-le-Duca. Vo svojich stavbách začal experimentovať so železobetónom, novým konštrukčným materiálom. Zavedenie železobetónu ako konštrukčného materiálu sa uskutočnilo vo Francúzsku v roku 1890, ale až Perret predstavil jeho rozsiahlejšie použitie. Bol prvým architektom, ktorý priznal železobetónovú konštrukciu na fasáde. Dôsledne a logicky previedol zákonitosti železobetónovej stavby do čelnej fasády podľa svojej zásady „Neukázať podperu je chyba, predstierať podperu je zločin“. Jeho snaha o čistotu a jednotný sloh smerovali ku klasickým proporčným pravidlám, s ktorými skĺbil konštrukčné prvky moderných stavebných postupov. Podarilo sa mu využiť konštrukčné možnosti železobetónu v obzvlášť úsporných stavbách so zmysluplným riešením detailov a vyváženými proporciami. Jeho žiak a nástupca Le Corbusier rozvíjal jeho myšlienky ďalej.
Tvorba
[upraviť | upraviť zdroj]Perretove stavby je možné deliť do troch skupín: stavby priemyselné (garáže a doky), divadelné stavby a sakrálne stavby. Najskôr pracoval v Paríži na dielach ako Dom s ateliérom Rue Franklin (1902 – 1903), Garáž na ul. Ponthieu (1905 – 1906) a Divadlo Champs-Élysées (1910 – 1911). Na spomenutých posledných dvoch budovách odhaľuje železobetónovú konštrukciu. Aj Perretov kostol Notre-Dame vo francúzskom Le Raincy (1922 – 1923) je jedna z prvých budov a prvý kostol vôbec, ktorý odráža expresívne konštrukčné možnosti tohto materiálu. Okrem jednotlivých objektov sa venoval aj urbanistickým prácam. Patrí medzi nich predovšetkým štúdia vežových domov, ktoré mali byť rozmiestňované podľa hlavných parížskych výpadových komunikácií. Tento projekt bol publikovaný iba v populárnom urbanistickom časopise L’ Illustration. Po druhej svetovej vojne prispel k prestavbe Le Havre, Amiense a Marseille. Pri obnove Le Havre išlo o výstavbu nového mestského centra s rozlohou 150 ha na ploche zničenej vojnovými udalosťami. Perret zvolil klasickú kompozíciu dvoch na seba kolmých osí. V roku 2005 bola prestavba Le Havre prehlásená za svetové kultúrne dedičstvo UNESCO.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Auguste Perret
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Francesca Prinaová, Elena Demartiniová: 1000 let architektury. Praha 2006, str. 302
- Dennis Sharp: 20 th century architecture. Londýn 1991, str. 14,23
- Peter Gossel, Gabriele Leuthäuserová: Architektura 20. století. Praha 2003, str. 82,83,111
- Martin Kusý: Architektúra na Slovensku 1945 – 1975. Bratislava 1976
- http://www.infoplease.com/ce6/people/A0838486.html
- Britannica - The Online Encyclopedia
- https://web.archive.org/web/20060520194705/http://www.uur.cz/images/publikace/uur/1999/1999-01/16_vyroci.pdf