Dejiny Škótska
Dejiny Škótska sa datujú od obdobia približne pred 14 000 rokmi, keď po poslednej dobe ľadovej začala byť osídľovaná oblasť súčasného Škótska. Existujú mnohé nálezy artefaktov z doby kamennej, bronzovej a železnej, ale iba málo písomných informácií z tej doby.
Písomné záznamy o Škótsku sa začali objavovať s príchodom Rimanov na Britské ostrovy. Rimania obsadili Anglicko, Wales a Škótsku nížinu. Severnú časť krajiny, Rimanmi označovaná ako Kaledónia, ponechali jej pôvodným obyvateľom, prevažne Piktom, pretože náklady na vojenskú prítomnosť v tejto oblasti boli pre nich príliš veľké.
Pre zemepisnú polohu a jeho závislosť na obchodných trasách po mori, kráľovstvo udržovalo blízke vzťahy s južnými a východnými krajinami v Baltskom mori, s Írskom a Francúzskom. Po prijatí zákona o zjednotení z roku 1707 sa Škótsko stalo súčasťou Kráľovstva Veľkej Británie. Priemyselná revolúcia prispela k rozvoju krajiny a Škótsko sa stalo jednou z priemyselných oblastí Európy. Po druhej svetovej vojne došlo, podobne ako aj v iných krajinách, aj v Škótsku k útlmu priemyslu, ktorý bol v posledných rokoch nahradený rozvojom služieb vo finančnom sektore, ťažbou ropy a zemného plynu. Škótsko získalo aj väčšiu autonómiu, v roku 1999 vznikol moderný Škótskeho parlamentu.
Raná história
[upraviť | upraviť zdroj]Tábory mezolitických lovcov, ktorých pozostatky objavili archeológovia v blízkosti Biggaru a ich vek odhadujú na obdobie okolo roku 8500 pred Kr., vytvárali prvé osídlenia Škótska. Nálezy prvého trvalého osídlenia neolitickými poľnohospodármi z Knap of Howar pochádzajú asi z doby 3500 pred Kr. V dobe okolo roku 3000 pred Kr. vznikali kamenné kruhy napríklad Ring of Brodgar na Orknejách alebo Callanish Stones. Boly súčasťou megalitickej kultúry, ktorá dala vzniknúť aj kamenným útvarom v Stonehenge, a ktoré súčasní historici označujú za astronomické observatória.
Stavba mohýl pokračovala aj v dobe bronzovej a neskôr sa objavujú aj opevnené tvrdze, ako dokazujú nálezy na Eildon Hill, pochádzajúce z doby 1000 pred Kr., kde boli objavené pozostatky stoviek domov vnútri ohradeného návršia. Kultúra a jazyk britských Keltov sa do Škótska rozšírila v období po 8. storočí pred Kr. a začal vznikať systém kráľovstiev. V dobe po roku 700. pred Kr. začalo byť budovaných mnoho pevností a opevnených miest, čo podporuje obraz o existencii mnohých bojových kmeňov, neskôr popísané Rimanmi.
Vpád Rimanov
[upraviť | upraviť zdroj]
Rimania uskutočnili inváziu do Británie v roku 43. Po vojenských úspechoch na juhu krajiny vojsko vedené Agricolom vstúpilo v roku 79 do Škótska, kde sa stretlo s ostrým odporom Kaledóňanov. V rokoch 82 alebo 83 vyslal Agricola flotilu lodí, ktorá oboplávala krajinu až k Orknejským ostrovom. V roku 84 Rimania porazili Kaledóňancov v Bitke pri Mons Graupius.
Aj keď sa Rimanom nepodarilo obsadiť Kaledóniu, pokúsili sa tu upevniť svoju pozíciu vybudovaním niekoľkých opevnení a ciest. Nakoniec boli nútení sa stiahnuť (alebo sa k tomu rozhodli sami) potom, čo zistili, že pôda nie je dostatočne úrodná, aby zaplatila náklady na udržovanie vojenskej prítomnosti.
V tej dobe boli v Škótsku dve hlavné skupiny obyvateľov. Piktovia, pôvodní škótski obyvatelia, ktorí ovládali väčšinu severu krajiny, a Britonovia (Rimanmi ovplyvnení britskí Kelti), ktorí sídlili v južnej časti krajiny. Kresťanstvo do Škótska rozšíril svätý Ninius, ktorý zo svojej základne v mieste súčasného Whithornu rozširoval náboženstvo na juh a východ Škótska a sever Anglicka. Podľa svätého Patrika a svätého Kolumbu ale Piktovia po smrti Ninia kresťanstvo zavrhli. Ďalší pokus o šírenie kresťanstva začal svätý Kolumba, ktorý sa usídlil so zvolením piktských kráľov na ostrove Iona. Obrátenie piktského kráľa Brideia na kresťanskú vieru je považované za kľúčovú udalosť pre rozšírenie kresťanstva v Škótsku.
Vojny za nezávislosť
[upraviť | upraviť zdroj]Na konci roku 1292 sa stal škótskym panovníkom Ján Balliol, potom čo jeho hlavný súper Robert Bruce vzdal svoju snahu o trón. V nasledujúcich rokoch sa Eduard I. snažil využiť svoj vplyv k tomu, aby podrýval Jánovu autoritu a škótsku nezávislosť. V roku 1295 Ján na nátlak svojich radcov vytvoril spojenectvo s Francúzskom. V roku 1296 Eduard s vojskom vtrhol do Škótska a Jána zvrhol.
Nasledujúci rok William Wallace a Andrew de Moray podnietili južnú a severnú časť krajiny k odporu proti okupácii. Spolu viedli škótske vojsko vo víťaznej bitke pri Stirlingskom moste. Na krátku dobu potom viedol Wallace Škótsko v mene kráľa Jána. Eduard sa potom postavil na čelo anglickej armády a Wallaceho v bitke pri Falkirku porazil. Wallacemu sa podarilo utiecť, rezignoval na funkciu správca Škótska, ktorú prevzali John Comyn a Robert Bruce.
Vo februári 1306 Robert Bruce nechal Comyna zavraždiť a v marci sa nechal korunovať za škótskeho kráľa. Eduardova armáda ovládla krajinu potom, čo Bruceho malé vojsko porazila v bitke pri Methvene. Bruce bol exkomunikovaný, ale postupne sa mu podarilo získať podporu vplyvných šľachticov a iba hrady Bothwell a Stirling zostali pod kontrolou Angličanov. Syn Eduarda I., Eduard II., vyrazil do Škótska, aby prerušil obliehanie hradu Stirling, ale v bitke pri Bannockburne bol porazený a Škótsko tak získalo v roku 1314 de facto nezávislosť.
V roku 1326 bolo zvolané rokovanie Škótskeho parlamentu. Ten sa vyvinul z pôvodného rokovania rady aristokracie a cirkevných hodnostárov, ktorá byla stanovená okolo roku 1235. V roku 1326 sa k nim pripojili aj zástupcovia miest a vytvorili tak zastúpenie troch stavov. V roku 1328 podpísal Eduard III. mierovú dohodu z Northamptonu a formálne tak uznal škótsku nezávislosť. Po smrti Roberta Bruceho ale Angličania v roku 1329 znovu vpadli do Škótska, na trón dosadili potomka Jána Balliola a začali tak ďalšiu vojnu o škótsku nezávislosť. Škótov viedol Andrew de Moray a zámer Angličanov dosadiť Balliola bol neúspešný. Eduard III. po vypuknutí storočnej vojny stratil záujem o boje v Škótsku. Dávid II. Škótsky, Robertov syn a nástupca, sa vrátil z prechodného exilu vo Francúzsku a Balliol svoj nárok na trón bez podpory Angličanov vzdal.
Stredovek
[upraviť | upraviť zdroj]
Problémy vo vzťahoch medzi Škótskom a Anglickom pokračovali. Róbert III. sa po podozrivej smrti svojho najstaršieho syna Davida obával o život svojho druhého syna a nasledovníka Jakuba a tak ho poslal v roku 1406 do Francúzska. Angličania ho ale na ceste zajali a ďalších 18 rokov ho držali v zajatí. Po Róbertovej smrti vládli v krajine jeho regenti a Škótsko sa dostalo do stavu anarchie a bezvládia. V roku 1424 zaplatilo za Jakuba výkupné a ten sa vrátil do krajiny. Rozhodol sa obnoviť právo a poriadok a silou sa vysporiadal s akýmkoľvek odporom. Tým v rukách panovníka sústredil ďaleko väčšiu moc než predchádzajúci škótski králi. Tento postup mu vytvoril mnoho nepriateľov a viedol k jeho zavraždeniu.
V 15. storočí došlo k rýchlemu rozvoju školstva a boli založené univerzity – v roku 1413 Univerzita Svätého Ondreja, 1450 Glasgowska a 1450 Aberdeenska. V roku 1468 získalo Škótsko Orkneje a Shetlandy, ako dar pre Jakuba III. a jeho manželku Margarétu. Jakub IV. sa v roku 1503 oženil s dcérou Henricha VII. a položil tak základ pre vznik únie v 17. storočí. Obdobie jeho vlády je považované za dobu kultúrneho rozkvetu a v tej dobe do krajiny dorazili myšlienky renesancie.
V roku 1512 došlo k rozšíreniu spolupráce s Francúzskom a nasledujúci rok bol Jakub IV. požiadaný, aby vpadol do Anglicka a podporil tak Francúzov, ktorí boli napadnutí anglickým vojskom. V bitke pri Flodden Field ale Škóti utrpeli zdrvujúcu porážku a kráľ, mnoho šľachticov a asi 10 000 vojakov padlo. Vládu v krajine prevzali regenti. Jakub V. sa postupne vymanil z ich vplyvu a obdobie jeho vlády bolo úspešné až do ďalšieho neúspešného stretu s Angličanmi v bitke pri Solway Moss v roku 1542. Jakub zomrel krátko potom, čo sa mu narodila dcéra Mária I.
Kráľovná Mária
[upraviť | upraviť zdroj]
Henrich VIII. začal vojenské akcie, ktoré mali viesť k sobášu jeho syna Eduarda s Máriou Stuartovnou. Mária I. bola preto poslaná do Francúzska (ako nevesta nasledovníka francúzskeho trónu) a jej záujmy v Škótsku hájila jej matka Mária de Guise. Po smrti Henricha VIII. vyrazilo anglické vojsko pod vedením Eduarda Seymoura do Škótska, zvíťazilo v bitke pri Pinkie Cleugh a obsadilo Edinburgh. Mária de Guise požiadala Francúzsko o vojenskú pomoc, ale potom, čo v Anglicku došlo k výmene regentov, Angličania sa v roku 1550 stiahli zo Škótska.
Mária de Guise od roku 1554 prevzala regentstvo a podporovala francúzske záujmy v krajine, čo ale vyvolalo nespokojnosť medzi protestantmi, ktorí považovali Angličanov za prirodzených spojencov. Mária de Guise zomrela v roku 1560. Po podpise mierovej dohody z Edinburghu došlo k stiahnutiu francúzskeho aj anglického vojska zo Škótska. Ku koncu roku 1560 bola začatá reformácia, keď Škótsky parlament zakázal Rímskokatolícku cirkev a vykonávanie omší.
Kráľovná Mária I. bola vo Francúzsku vychovávaná v duchu katolíctva a v roku 1558 sa vydala za francúzskeho princa Františka a po smrti jeho otca nasledujúci rok sa stala aj francúzskou kráľovnou. Po smrti svojho manžela sa Mária, vtedy devätnásťročná, rozhodla vrátiť do Škótska. Napriek svojmu súkromnému presvedčeniu sa nepokúsila obnoviť katolícke náboženstvo v protestantskej krajine a tým rozhnevala významných katolíckych šľachticov. Jej šesťročná vláda bola poznamenaná krízami spôsobenými rozpormi medzi vplyvnými aristokratmi. Jej tajomník David Riccio bol zavraždený, potom bol zabitý aj jej nepopulárny manžel lord Darnley. Bola zajatá a uväznená a v júli 1567 bola nútená abdikovať v prospech svojho syna princa Jakuba I. Stuarta.
Z väzenia sa jej podarilo utiecť, ale roku 1568 po porážke v bitke pri Langside bola nútená utiecť do Anglicka a zanechať v Škótsku svojho syna zastupovať regentmi. V Anglicku sa stala nádejou katolíkov, bola ale obvinená zo zrady a na príkaz Alžbety I. popravená. V roku 1603 po smrti bezdetnej Alžbety I. pripadol anglický trón synovi Márie I. – Jakubovi I., ktorý tak vládol obom krajinám, v Anglicku ako Jakub I. a v Škótsku ako Jakub VI. Bol to tedy škótsky kráľ, ktorý vládol Anglicku.
Vojna biskupov
[upraviť | upraviť zdroj]Aj keď Škótsko aj Anglicko odmietli pápežovu autoritu, prebiehala reformácia v oboch krajinách odlišne. Anglicko zachovalo väčšinu katolíckych tradícií, vrátane liturgie a bohoslužby, v Škótsku sa presadzoval radikálnejší kalvinizmus. Jakub sa snažil presadiť, aby Škótska cirkev prijala anglický prístup, ale neuspel. Jeho syn Karol I. postupoval tvrdšie a v roku 1637 zaviedol povinnosť použitia anglickej Knihy všeobecných modlitieb ako základného dokumentu pre škótsku cirkev, čo v krajine vyvolalo silný odpor.
Zástupcovia rôznych vrstiev spoločnosti v roku 1638 vytvorili národný covenant, dokument odmietajúci Karolove reformy. V septembri toho istého roku v Glasgowe národné zhromaždenie cirkvi vylúčilo biskupov vymenovaných anglickým panovníkom z cirkvi. Karol zhromaždil vojsko, ale pretože obe strany nechceli spor vyhrotiť, bol v Berwicku dohodnutý prechodné uzmiernenie. Rozpory neboli riešené a v roku 1640 bola Karolova severná armáda Škótmi pri Newburne porazená. Karol sa snažil povolať posily z katolíckeho Írska, ale po silných protestoch v Anglicku aj Škótsku bol nútený od tohto plánu odstúpiť. Pre získanie finančných prostriedkov na výpravu do Škótska bol nútený zvolať jednanie anglického parlamentu. Poslanci požadovali na oplátku po panovníkovi reformy, ktoré Karol odmietol uskutočniť. Tento spor neskôr vyústil do občianskej vojny.
Občianska vojna
[upraviť | upraviť zdroj]Po vypuknutí občianskej vojny požiadal anglický parlament škótskych covenanterov o vojenskú pomoc proti Karolovi. Škóti dostali záruku vytvorenia samostatnej škótskej cirkvi a prehĺbenie reforiem v Anglicku. Škótske vojsko hralo podstatnú rolu v porážke Karolovho vojska, obzvlášť v bitke pri Marston Mooru.
Postup covenanterov proti anglickému kráľovi však nepodporovala celá krajina. V roku 1644 James Graham zorganizoval podporu pre kráľa na Škótskej vysočine. Jeho vojsko bolo malé, ale s podporou asi 1 000 Írov dosiahol prechodný úspech. V septembri vypukla občianska vojna aj v Škótsku. Prvú bitku vyhralo Grahamovo vojsko pri Tippermuire a nasledovali ďalšie víťazné strety s malo vyzbrojenými covenantermi. Potom sa ale Graham obrátil na sever proti Campbellovým. Krátko nato bol porazený pri Philiphaughu, pokračoval v boji s čerstvými silami, ale nakoniec v júli v roku 1646 bolo jeho vojsko rozpustené potom, čo sa Karol vzdal škótskej armáde.
Karol bol zajatý a uväznený, ale začal jednanie s umiernenými škótskymi presbyteriánmi, ktorým za svoju podporu sľúbil postupné presadenie presbyteriánstva aj v Anglicku. Vojvoda z Hamiltonu vyrazil s vojskom do Anglicka, aby Karola oslobodil, ale v auguste 1648 bol Oliverom Cromwellom v bitke pri Prestone porazený.
Oliver Cromwell vpadol so svojim vojskom do Škótska a v roku 1650 jeho vojsko v bitkách pri Dunbare a Worcesteri porazil. Škótsko bolo potom okupované vojskom vedeným Georgeom Monckom a začlenené do Commonwealthu ovládaného puritánmi. Po obnovení vlády Stuartovcov získalo Škotsko znovu nezávislosť.
Jakobiti
[upraviť | upraviť zdroj]Jakub VII. sa snažil presadiť náboženskú slobodu pre katolíkov. To, spolu s odporom proti absolutizmu, vyvolalo v krajine nepokoje. Na pozvanie vplyvných šľachticov dorazil do Anglicka Viliam III. Oranžský s vojskom počtom asi 40 000 mužov a potom, čo Jakub utiekol z krajiny, ujala sa dvojica vlády v Anglicku (viac Slávna revolúcia). Viliam akceptoval obmedzenie moci anglického panovníka prijatím Bill of Rights a taktiež pre Škótsko stanovil Claim of Right.
Väčšina vplyvných škótskych šľachticov podporovala Viliama, ale mnoho aristokratov, predovšetkým z vysočiny, podporovalo Jakuba. Tento rozpor vyvolal mnohé vzbury priaznivcov návratu Stuartovcov na britský trón. V roku 1689 Jakobiti porazili Viliamovo vojsko, ale v bitke pri Dunkelde boli porazení a ich vodca John Graham padol. Jakubovo vojsko bolo Viliamom porazené v Írsku v roku 1691 a tým bola táto vzbura na určitú dobu potlačená.
Únia
[upraviť | upraviť zdroj]V období po roku 1700, keď vládla bezdetná Anna Stuartová, existovalo nebezpečie pre protestantskú krajinu, že by sa jej panovníkom mohol stať katolík Jakub Francis Stuart. Z obavy o návrat katolicizmu anglický parlament prijal v roku 1701 zákon, ktorým stanovil následníčku na tróne Žofiu Hannoverskú a jej potomkov. Ale podobný škótsky zákon umožňoval výber škótskeho panovníka škótskym parlamentom, čo by mohlo viesť k odlúčeniu oboch kráľovstiev. Než aby riskoval možné nástupníctvo Stuarta, anglický parlament naliehal na zjednotenie oboch krajín, ktoré, napriek určitej opozícii v Škótsku, vošlo do platnosti v roku 1707.
Zákon o zjednotení z roku 1707 potvrdil nástupníctvo Hannoverskej dynastie, zrušil anglický aj škótsky parlament a ustanovil britský parlament. Škótsko v Dolnej snemovni dostalo 45 kresiel a vyslalo svojich zástupcov do Snemovne lordov. Škótska cirkev a škótske právo si zachovali svoju samostatnosť. Nespokojnosť so spojením oboch krajín podnietila ďalšie vzbury Jakobitov.
Priemyselná revolúcia
[upraviť | upraviť zdroj]
Po roku 1745 prijal parlament zákony, ktoré mali zrušiť systém klanov v Škótsku. Vodcovia klanov sa stali majiteľmi pôdy na území, ktoré ovládali. Tí potom na tejto pôde začali prevádzkovať pastevníctvo a dochádzalo k veľkému odlivu obyvateľov. Veľká časť odišla do Škótskej nížiny, kde sa stali pracovnou silou pre spoločnosti vznikajúce v dobe priemyselnej revolúcie. K významnej zmene došlo aj v poľnohospodárstve, keď sa oblasť nížin premenila na územie stabilne produkujúce veľké množstvo potravín.
V 18. storočí došlo k búrlivému rozvoju Glasgowa a Edinburghu. Na konci storočia sa škótska nížina stále viac stavala centrom ťažkého priemyslu. Glasgow a oblasť okolo rieky Clyde sa stali centrom výstavby lodí. Glasgow bol v tej dobe jedným z najväčších miest na svete a druhým mestom impéria po Londýne.
20. storočie
[upraviť | upraviť zdroj]Začiatok storočia priniesol Škótsku mnohé problémy. Neúmerný počet vojakov zo škótskej vrchoviny padlých v prvej svetovej vojne túto oblasť silno poznamenal, mnohé dediny stratili všetkých mladých mužov. Zhoršené podmienky v priemyselnej nížine, predovšetkým v Glasgowe, viedli k protestom a politickým nepokojom. Vláda, ktorá sa obávala revolúcie, dokonca vyslala do mesta vojsko.
V dobe druhej svetovej vojny boli priemyselné centrá v Škótsku terčom nemeckých náletov. Zo škótskej vysočiny bolo opäť odvedených mnoho vojakov. Orkneje sa stali dôležitou základňou britského letectva. Po vojne sa situácia škótskeho priemyslu, vplyvom konkurencie a neefektívneho fungovania, výrazne zhoršila. Začiatok zlepšenia ekonomickej situácie sa datuje do obdobia po roku 1970 a je viazaný s náleziskami zemného plynu a ropy v Severnom mori a orientácii na sektor poskytovania služieb.
V tej dobe sa taktiež obnovilo národnostné hnutie, presadzujúce nezávislosť alebo skôr autonómiu. Ale referendum o tejto otázke v roku 1979 skončilo neúspechom zástancov autonómie. Opakované referendum v septembri 1997 skončilo pozitívnym výsledkom pre odlúčenie a v roku 1999 vznikol autonómny Škótsky parlament.
V roku 2007 zvíťazila vo voľbách do Škótskeho parlamentu Škótska národná strana a vytvorila menšinovú vládu. Jej predseda Alex Salmond vyjadril nádej, že do roku 2011 zorganizuje referendum o vyhlásení škótskej nezávislosti. To sa nakoniec uskutočnilo až 18. septembra 2014, keď sa väčšina obyvateľov Škótska vyslovila pre zachovanie Únie s Veľkou Britániou.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Škótska
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny Skotska na českej Wikipédii.