Oschoforia
Oschoforia alebo Óschoforia (starogr. Ὀσχοφόρια, Ὠσχοφόρια) bola starogrécka slávnosť vinobrania, ktorá vzdávala poctu Dionýzovi a Aténe.[1][2]
Oschophoria, deň vďakyvzdania za úrodu viniča (podľa niektorých zdrojov aj olív[3]) v Atike, sa konal na jeseň, podľa miestneho kalendára zrejme 8. pyanepsióna (počas alebo po sezóne vinobrania). Hlavnou črtou tohto sviatku bola procesia, ktorá išla od Dionýzovej svätyne v Aténach ku miestu zvanom Oschoforeion pri svätyni Atény Skiras v prístave Faléron (organizoval ju aténsky genos „kmeň, príbuzní“ Salaminioi, ktorý plnil špecifické rituálne povinnosti[4]). Slávnosť a miesto boli nazvané po vodcoch sprievodu (oschoforoi), ktorí niesli vetvičky vinnej révy so zrelým hroznom (zvané oschoi [5]).[2] Vodcami sprievodu boli dvaja mladí muži odetí v ženských šatách, za ktorými išiel zbor spievajúci hymny. Verilo sa, že tento sviatok mal pôvod v Théseovom návrate z Kréty po dobrodružstve s Minotaurom.[6] Ženský odev oschoforoi pripomínal úskok, ktorým Théseus prekabátil Minotaura.[6]
Plutarchos o tom zaznamenal: „Bol to Théseus, ktorý zaviedol aj aténsky sviatok Oschoforia. Hovorí sa totiž, že nezobral so sebou všetky devy, na ktoré vtedy padol žreb, ale vybral si dvoch mladíkov, ktorí mali svieže a dievčenské tváre, no dychtivé a mužné duše, a upravil ich zovňajšok tak, že im poskytol teplý kúpeľ, ochranu pred slnkom, úpravu vlasov a vyhladenie pokožky a skrášlenie ich pleti mastičkami, naučil ich tiež čo najvernejšie napodobňovať panny v reči, obliekaní a chôdzi, mali sa teda vyhnúť tomu, aby boli spoznaní, a potom ich zapísal medzi panny, ktoré išli na Krétu. Keď sa vrátil, on sám a títo dvaja mládenci išli na čele sprievodu, vystrojení tak, ako sú teraz vystrojení tí, ktorí nesú vinič. Nesú ich na počesť Dionýza a Ariadny a kvôli ich úlohe v príbehu; alebo skôr preto, že sa vrátili domov v čase vinobrania.“[7]
Schólion na Nikandrovu báseň Alexifarmaka (tvorí 630 veršov zložených v hexametri[8]) uvádza, že oschoforoi boli mladíci, ktorým rodičia ešte žili a ktorí boli zvolení spomedzi najvýznamnejších a najbohatších občanov.[9][4] Oschoforoi sprevádzal zbor mladých mužov, ktorý spieval chválospevy (špecifické pre tento sviatok[2]). Na sprievode sa zúčastnila aj skupina mladých žien, zvaných Deipnoforoi (δειπνοφόροι - „nosičky večere“) pretože napodobňovali matky mladých mužov, ktoré pre nich priniesli potraviny (vo Faleróne z nich zhotovili jedlo) a po príchode do Falerónu im pri jedle rozprávali príbehy. K obradom sviatku patrili aj obete, úliatby a tance (zrejme zväčša už vo Faleróne) Podľa Athénaia mladí muži tancovali tanec zvaný oschoforikos nahí, ich tanec často pripomínal gymnastické cvičenia.[10] Konali sa aj hry, na ktorých mladí muži súťažili v behu, držiac v ruke oschos. Bežalo sa od chrámu Dionýza ku chrámu Atény Skiras a ten, kto zvíťazil, dostal fialé zvané pentaplous a potom hodoval s ostatnými bežcami. Víťazné fialé sa nazývalo pentaplous preto, lebo vnútro tejto nádoby obsahovalo päť (πέντε - pente) ingrediencií, a to víno, med, syr, múku a trošku oleja.[11][6]
Zatiaľ čo niektorí starší učenci klasifikovali Oschoforiu ako sviatok, ktorý sa konal predovšetkým na počesť bohyne Atény a nie Dionýza, bližšia analýza osláv Oschophorie odhaľuje významné prvky oslavujúcich práve Dionýza.[12] Tvrdenie, že Théseus zorganizoval túto oslavu na počesť Atény a Dionýza (i Ariadny), dosť presne zodpovedá verzii mýtu dosvedčenej na vázach z 5. stor. pred Kr., v ktorej Aténa oddeľuje Thésea od Ariadny, aby sa dievča mohlo stať Dionýzovou nevestou.[6]
Referencie a bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 366.
- ↑ a b c Guy Michael Hedreen. Silens in Attic Black-figure Vase-painting. Michigen : University of Michigan Press, 1992. ISBN 978-04-7210-295-2. S. 83.
- ↑ Richard Maisch. A Manual of Greek Antiquities. Letchworth : University of California Press, 1903. ISBN 978-08-2743-968-9. S. 95.
- ↑ a b Nancy Evans. Civic Rites. Berkeley : University of California Press, 2010. ISBN 978-05-2026-202-7. S. 182.
- ↑ Gloria Ferrari. Alcman and the Cosmos of Sparta. Chicago : University of Chicago Press, 2008. ISBN 978-02-2666-867-3. S. 129.
- ↑ a b c d Guy Michael Hedreen. Silens in Attic Black-figure Vase-painting. Michigen : University of Michigan Press, 1992. ISBN 978-04-7210-295-2. S. 84.
- ↑ Plutarchos, Bioi paralléloi, Theseus, 23,2.
- ↑ Nigel Wilson. Encyclopedia of Ancient Greece. London : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3678-799-7. S. 504.
- ↑ Istrus, Monica Berti. Istro il Callimacheo: Testimonianze e frammenti su Atene e sull'Attica. Tivoli : Tored, 2009. ISBN 978-88-8861-728-2. S. 80.
- ↑ Eva Stehle. Performance and Gender in Ancient Greece. Princeton : Princeton University Press, 2014. ISBN 978-14-0086-429-4. S. 148.
- ↑ Athénaios z Naukratidy, Deipnosofistai, 11, 495.
- ↑ Mark H. Munn. The Mother of the Gods, Athens, and the Tyranny of Asia. Berkeley : University of California Press, 2006. ISBN 978-05-2024-349-1. S. 175.