Pius VII.

	Pius VII.; Pius VII
	251. rímsky biskup
	; Jacques-Louis David, Portrét Pia VII., 1805, olej na plátne, Musée du Louvre, Paríž
Funkcie a tituly
Pontifikát
	14. marec 1800 – 20. august 1823
Biskup imolský
	14. február 1785 – 8. marec 1816
Predchádzajúce funkcie
	biskup tivolský; (21. december 1782 – 14. február 1785);
Biografické údaje
Rodné meno	Barnaba Luigi Chiaramonti
Občianske meno	Barnaba Luigi Giorgio Chiaramonti
Narodenie	14. august 1742; Cesena, Pápežský štát (dnešné Taliansko)
Úmrtie	20. august 1823 (81 rokov); Rím, Pápežský štát (dnešné Taliansko)
Pochovaný	Bazilika svätého Petra
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa	Rád svätého Benedikta
Kňaz
Kňazská vysviacka	21. september 1765 (23 rokov)
Biskup
Menovanie	16. december 1782 (40 rokov); Pius VI.
Konsekrácia	21. december 1782 (40 rokov)
Svätiteľ	Francesco Saverio kardinál de Zelada; arcikňaz Lateránskej baziliky
Spolusvätitelia	Giuseppe Maria Contesini; titulárny arcibiskup Athén; Girolamo Volpi; titulárny arcibiskup v Neocaesarea in Ponto
Kardinál
Menovanie	14. február 1785 (42 rokov); Pius VI.
Stupeň	kardinál-kňaz
Titulárny kostol	San Callisto
Pápež
Voľba	14. marec 1800 (57 rokov)
Intronizácia	21. marec 1800 (57 rokov)
Odkazy
	Pius VII. na catholic-hierarchy.org angl. ; Pius VII.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Služobník Boží Pius VII. (lat. Pius Septimus), vl. menom Giorgio Barnaba Luigi Chiaramonti (* 14. apríl 1742, Cesena – † 20. august 1823, Rím), bol taliansky duchovný a 251. rímsky pápež (v období rokov 1800 – 1823).

Takmer celý pontifikát Pia VII., jemného a umeniamilovného muža, sa niesol v duchu konfrontácie s vrcholiacou mocou Napoleona Bonaparta. Piova osobná odvaha, keď sa neváhal vzoprieť cisárovým hrozbám a nátlaku, mu vyniesla veľkú prestíž a značnou mierou prispela k posilneniu medzinárodného postavenia samotného pápežského úradu.

V roku 2007 pápež Benedikt XVI. začal jeho proces blahorečenia (pápež mu udelil titul Servo di Dio, t. j. Služobník Boží).

Mladosť a cirkevná kariéra

Narodil sa 14. apríla 1742 v Cesene (na juhu dnešného regiónu Emilia-Romagna) v šľachtickej, religiózne založenej rodine, ktorej korene siahali hlboko do minulosti. Otec sa honosil grófskym titulom, matka bola markízou. Po manželovej smrti jeho matka vstúpila do rádu karmelitánok. Dvaja z jeho bratov boli jezuitmi, ďalší dvaja kapucínmi.

Po štúdiách na jezuitskom kolégiu vstúpil ako šestnásťročný do rádu benediktínov a prijal rehoľné meno Gregorio. Študoval v Padove a v Ríme, neskôr sa stal opátom kláštora San Callisto. V rokoch 1766 – 1775 bol profesorom v Parme a v rokoch 1775 – 1781 v San Anselme v Ríme. V roku 1782 ho jeho predchodca Pius VI. vymenoval za tivolského biskupa a v roku 1785 povýšil na kardinála.

Nástup na pápežský stolec

Náhrobok Pia VII. v Bazilike svätého Petra od Bertela Thorvaldsena z r. 1824 – 1825

29. augusta 1799 zomrel pápež Pius VI. a nové konkláve malo rozhodnúť o jeho nástupcovi. Pretože Rím ohrozovali okupujúce napoleonské vojská, muselo sa hľadať iné miesto, kde by sa voľba, s ohľadom na bezpečnosť kardinálov i celkový bezproblémový priebeh, mohla uskutočniť. Rímska kúria prijala ponuku rímskonemeckého cisára Františka II., aby voľba prebehla v kláštore benediktínskeho opátstva na ostrove San Giorgio Maggiore v Benátkach, ktorý v tom čase patril pod zvrchovanosť Svätej rímskej ríše. Konkláve sa začalo 1. decembra 1799 za prítomnosti tridsiatich piatich kardinálov. Až po stoštyroch dňoch (14. marca 1800) z neho vyšiel víťazne kardinál Chiaramonti, ktorý prijal meno Pius VII. Veľkú zásluhu na jeho zvolení mal kardinál Ercole Consalvi, vynikajúci právnik a obratný politik (stal sa Piovým štátnym tajomníkom). Nie je bez zaujímavosti, že ako kandidáti na Petrov stolec boli vopred vylúčení kardináli pochádzajúci z Francúzska a krajín pod francúzskou nadvládou – Španielska, Neapola, Janova a Sardínie. Chiaramontiho voľba bola preto kompromisom.

Inaugurácia Pia VII sa konala 21. marca 1800 v samotnej bazilike.

Jeho prvým aktom prezentujúcim nezávislosť na štátnej moci, pochádzajúcej z akejkoľvek krajiny, bolo nepodrobenie sa nátlaku cisára, aby ostal na rakúskom území; 3. júla 1800 presídlil do Ríma.

„Strety“ s Napoleonom Bonapartom

Už v nasledujúcom roku prišlo k prvému politickému „jednaniu“ s Napoleonom. Sprvu priateľsky naklonený Napoleon (v tom čase zastával post prvého konzula) mu ponúkol uzavretie zmluvy, ktorá mala zaručiť isté výhody pre katolíkov vo Francúzsku. 16. júla 1801 Pius VII. a Napoleon uzavreli konkordát, ktorý Pius spočiatku vnímal ako posilnenie vplyvu väčšinového katolíckeho náboženstva vo Francúzsku.

Netrvalo však dlho a zmluva bola zo strany Francúzov jednostranne doplňovaná novými ustanoveniami, ktoré mali jediný cieľ – upevnenie štátnej moci nad cirkvou.

Od roku 1804 Napoleonova moc rástla a jedným z jej prejavov bolo, keď sa vyhlásil za francúzskeho cisára. Na 2. decembra 1804 bola v parížskej Katedrále Notre-Dame naplánovaná korunovácia. Podľa vopred pripraveného scenára mal akt korunovácie vykonať pápež Pius VII., ktorý mal zároveň novému cisárovi požehnať. Piovu myseľ však ťažilo vedomie, že má v skutočnosti požehnať panovníkovi, ktorého „splodila“ revolúcia. Revolúcia, ktorá zvrhla a vzápätí neváhala odsúdiť na smrť katolíckeho kráľa a kráľovnú. Celú záležitosť sa snažil diplomaticky vyriešiť Piov štátny tajomník, ktorý presviedčal pápeža, aby akt korunovácie v záujme získania výhodných spojeneckých zmlúv s Napoleonom vykonal. Keď sa však Piovi v predvečer slávnosti Napoleonova manželka Joséphine zverila, že uzatvorila s Napoleonom iba občiansky sobáš, v pápežovi dozrelo presvedčenie o nemožnosti pomazania tohto páru, žijúceho podľa cirkevného práva v nelegitímnom zväzku. Napriek tomu, že sa Napoleon dal s manželkou ešte v tú noc cirkevne zosobášiť, na druhý deň odmietol dať sa korunovať pápežom. Urobil tak sám, rovnako ako v prípade svojej manželky.

Napoleon bol na vrchole svojej moci. 2. februára 1809 obsadil Rím a išiel ešte ďalej. 17. mája 1809 zbavil pápeža svetskej moci a zabral zvyšky pápežského štátu. Podľa jeho rozhodnutia sa stali súčasťou Francúzska a Rím bol vyhlásený za slobodné mesto. Pius považoval tento akt priam za svätokrádež a na „všetkých lúpežníkov Petrovho dedičstva“ uvalil exkomunikáciu.

Nahnevaný Napoleon dal pápeža 5. júla 1809 zatknúť a internovať do úplnej izolácie v Savone pri Janove. Pius nečakal takýto prejav násilia, rovnajúci sa bohorúhačstvu, a vydal bulu, ktorou francúzskeho cisára vyobcoval z cirkvi.

V internácii bol Pius VII. tri roky, potom bol deportovaný do Fontainebleau. Tu bol v januári 1813 pod nátlakom nútený podpísať koncept konvencie, tzv. „Fontainebleauského konkordátu“, v ktorom musel urobiť ďalekosiahle ústupky, dokonca sa musel zriecť i pápežského štátu. Za zmienku stojí fakt, že pápež pri svojom zatýkaní vydal rozkaz pápežskej garde, aby nekládla odpor, čím sa vyhol násilnostiam.

Jacques-Louis David, *Pápež Pius VII. a kardinál Giovanni Battista Caprara*, okolo 1805, olej na plátne, Philadelphia Museum of Art, Philadelphia. Obraz sa stal akousi „štúdiou“ oboch postáv k umelcovmu neskoršiemu veľkolepému plátnu *Korunovácia Napoleona* z roku 1806

Napoleonovou snahou bolo prinútiť Pia k zrušeniu cirkevného štátu a k plnému podriadeniu sa svetskej cisárskej moci. Konflikt sa vyostril v osobnej rovine, keď sa Napoleon rozhodol anulovať svoj bezdetný zväzok s prvou manželkou Joséphine de Beauharnais a založiť novú dynastiu sobášom s dcérou rakúskeho cisára Františka I. Máriou Lujzou. Cisárovým príkazom parížsky súd síce vydal dokumenty o neplatnosti Napoleonovho predchádzajúceho manželstva, no cisár trval aj na odobrení rozchodu Svätou stolicou. To Pius rozhodne odmietol; rovnako s ním aj trinásť parížskych kardinálov, ktorých cisár zbavil úradu, ako aj majetkov.

Obrat vo vzájomných vzťahoch nastal po Napoleonovom katastrofálnom ruskom ťažení, po ktorom sa cisár pokúšal o zmierenie s pápežom. 19. januára 1813 za ním dokonca osobne pricestoval do Fontainebleau, kde došlo k dojímavej scéne, pri ktorej cisár pápeža niekoľkokrát pobozkal. Pius bol Napoleonovým gestom natoľko dojatý, že 25. januára podpísal nový konkordát.

14. marca však Napoleonovi oznámil, že považuje konkordát za neplatný a berie svoj podpis späť. To sa však už schyľovalo k zavŕšeniu osudu francúzskeho cisára. Po „Bitke národov“ 19. októbra 1813 sa pápež mohol vrátiť z nedobrovoľného exilu do Ríma a 24. mája nasledujúceho roku bol za obrovského jasotu Rimanov uvítaný vo „Večnom meste“. Počas Napoleonovho „stodňového cisárstva“ Rím síce opäť opustil, ale po definitívnej Napoleonovej porážke v bitke pri Waterloo sa 7. júna 1815 vrátil do Ríma natrvalo.

Pius VII. sa viac zaujímal o náboženské ako o politické problémy. 7. júla 1814 bulou Sollicitudo omnium Ecclessiarum obnovil rehoľu jezuitov (stalo sa tak po vyše štyridsiatich rokoch od jej zrušenia pápežom Klementom XIV. v roku 1773), otvoril semináre, ktoré Francúzi zatvorili, podporoval umelcov a snažil sa z Ríma urobiť opäť centrum umenia. Podporoval archeologické výskumy, ktoré významne obohatili vatikánske antické zbierky. Do obdobia jeho pontifikátu spadá vrchol umeleckej tvorby Antonia Canovu, ktorý sa okrem sochárskej tvorby „angažoval“ aj v diplomatických službách: po Napoleonovom páde ho Pius VII. poveril rokovaniami s francúzskym kráľom Ľudovítom XVIII. i vrátení ukoristených umeleckých diel.

Začiatkom júla 1823 Pius VII. utrpel komplikovanú zlomeninu nohy, ktorá bola príčinou jeho dlhotrvajúcej agónie. O mesiac nato, 20. augusta, zomrel. Pochovaný je v Bazilike svätého Petra v skvostnom klasicistickom náhrobku od dánskeho umelca Bertela Thorvaldsena z rokov 1824 – 1825.

Zhodnotenie pontifikátu Pia VII.

Pius VII. sa usiloval prispôsobiť pápežstvo modernému svetu, no súčasne posilniť jeho postavenie. Skutočnosť dokazovala, že v čase jeho skonu malo pápežstvo väčšiu vážnosť ako v čase, keď nastupoval do úradu.

Pius VII. je považovaný za zakladateľa novodobých pontifikálnych rádov. Už od nástupu na pápežský stolec sa pokúšal zriaďovať nové pápežské inštitúcie; sám bol čestným predsedom Accademia di San Luca, ktorá vychovávala svetoznámych umelcov.

Zaujímavosť

Jedno z rozhodnutí Pia VII. sa týkalo reorganizácie cirkevného života na území terajšieho Slovenska. 21. septembra 1818 v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore kanonicky erigoval Prešovskú gréckokatolícku eparchiu, ktorú zriadil odčlenením od Mukačevskej eparchie. Urobil tak bulou nazvanou Relata semper (Rozhodnutie navždy)^[1].

Pozri aj

Zoznam kardinálov vymenovaných Piom VII.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pius VII.

Referencie

↑ RELATA SEMPER. Bula Pia VII. o zriadení Prešovskej eparchie [online]. [Cit. 2012-08-20]. Dostupné online. Archivované 2010-04-02 z originálu.

Externé odkazy

Catholic Encyclopedia (po anglicky)
Catholic forum (po anglicky)
www.nndb.com (po anglicky)
saintpetersbasilica.org/Monuments (po anglicky)

Zdroje

J. Dolejší, Rytíři a dámy papežských řádů, Agentura Pankrác, Praha, 2007, ISBN 978-80-86781-09-9
A. Z. Manfred, Napoleon Bonaparte, Nakladateľstvo Pravda, Bratislava, 1974
PIUS VII. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 245 – 246.
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Conclave del 1799-1800 na talianskej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Predchodca:
Pius VI.

Pápež
Pius VII.
(zoznam)

Nástupca:
Lev XII.

[1] RELATA SEMPER. Bula Pia VII. o zriadení Prešovskej eparchie [online]. [Cit. 2012-08-20]. Dostupné online. Archivované 2010-04-02 z originálu.

[1]

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František