Preskočiť na obsah

Radosť

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Radosť je výrazne vymedzený psychický stav, v ktorom subjekt prežíva naplnenie svojho údelu.[1]

Radosť je spontánna vnútorná emocionálna reakcia na príjemnú situáciu, osobu alebo spomienku. Navonok sa prejavuje rôzne od úsmevu až po radostné výkriky. Radosť je spojená s pocitom šťastia, jasnou a pozitívnou náladou, človek sa cíti dobre, vo chvíľach radosti sú splnené všetky jeho okamžité psychické potreby. Patrí k najpríjemnejším a najprirodzenejším emóciám.

Radosť môžeme považovať za pozitívnu či negatívnu vo vzťahu k platným mravným normám (napr. radosť z vykonanej práce, škodoradosť, či radosť z víťazstva nad súperom).

Výrazom radosti je tlieskanie a poskakovanie. Radosť je výraz duševnej pohody.

Keďže radosť je jednou z najprirodzenejších a najpríjemnejších emócií, patrí k ľudským snahám zameriavať svoje snaženie smermi, vedúcim k pocitom radosti a šťastia. Emociálne vzťahy radosti, ktoré vznikajú pri uspokojovaní potrieb môže vyvolať:[2]

  • dobrý telesný stav a uspokojovanie organických potrieb, napr. uspokojenie pri nasýtení, smäde a pod.,
  • uspokojovanie spoločenských potrieb, napr. pocit uplatnenia,
  • uspokojovanie individuálnych potrieb, napr. dostatok voľného času na svoje záujmy,
  • v neskoršom období (najmä v období adolescencie) je dôležitým činiteľom uplatnenie sa v povolaní, uplatnenie túžby stýkať sa s druhým pohlavím (zábava, hry, priateľstvá).

Definície

[upraviť | upraviť zdroj]

Kresťanstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Biblia zobrazuje radosť z blízkosti Boha ako jeden z veľkých zdrojov síl, ktorý umožňuje prekonávať aj také situácie, ktoré sú ťažké a neradostné. Kresťanstvo upozorňuje aj na radosť, spojenú so službou blížnemu.

V kresťanstve radosť býva spájaná s pôsobením Ducha svätého.

Zakladateľ budhizmu Siddhártha Gautama si ako lekár, stretávajúci sa s utrpením, chorobami a smrťou, uvedomoval, že existujú aj radosti a potešenia, ale spoznal, že tieto hodnoty nie sú trvalé. Uvedomil si nestálosť všetkého v živote, aj radosti, i to, že i do chvíľ radosti vnáša napokon vedomie nestálosti a smrti pocity trýzne a utrpenia.

Podľa budhizmu je radosť skutočná a trvalá vtedy, keď sa odvodzuje len zo samotnej mysle. Keď myseľ prežíva radosť a uspokojenie, ľahšie sa znášajú materiálne ťažkosti. Duševný stav radosti a harmónie možno podľa budhizmu dosiahnuť len cez sebapoznanie a pozornosť a budhistický spôsob života.

Pre gréckeho filozofa Epikura je radosť (gr. hédoné) a slasť hlavným cieľom ľudského života. Podstatou Epikurovho etického učenia je človek ako jedinec hľadajúci sťastie a radosť. Blaženosť a slasť nachádza v umiernenom spôsobe života, ktorý je naplnený duchovnými pôžitkami z filozofického rozjímania. Telesné pôžitky sú krátkodobé a prechádzajú do svojich protikladov, trvalú blaženosť dosahuje iba pokojná duša filozofa.

Podľa Epikura, spomedzi všetkých hodnôt je najhodnotnejšie priateľstvo[3], keďže zohráva dôležitú úlohu v živote ľudí, prostredníctvom neho sa uľahčuje medziľudská komunikácia, a ľahšie je dosiahnuteľná radosť, teda aj priateľstvo patrí k cieľom ľudského života.

Erich Fromm

[upraviť | upraviť zdroj]

Erich Fromm rozlišuje medzi radosťou, potešením, veselosťou - krátkodobým povznášajúcim pocitom - a radosťou spätou s ľudskou sebarealizáciou. Radosť zo sebarealizácie ako životný princíp postavil do protikladu so životným princípom hedonizmu, znakom konzumnej spoločnosti.

Henri Bergson

[upraviť | upraviť zdroj]

Radosť vždy ohlasuje - hovorí Bergson -, že životu sa darí, že získava pôdu, že získal víťazstvo: každá veľká radosť má víťazný prízvuk. Všade, kde je radosť, je tvorenie: čím bohatšie tvorenie, tým hlbšia radosť.

Óda na radosť a hymna Európskej únie

[upraviť | upraviť zdroj]

Friedlich Schiller píše v básni Óde na radosť o radosti ako o božskom princípe, božskej iskre, považuje ju za "dcéru z raja", ktorá všetko oživuje a spája ľudí - Schiller píše, že skrze radosť "sa stanú všetci ľudia bratmi".

Ideu básne vyjadrujúcej Schillerovu idealistickú víziu o bratstve celého ľudstva zdieľal aj Ludwig van Beethoven a vo svojej poslednej, 9. symfónii pretavil "Ódu na radosť" na veľkolepý záver tejto symfónie, v „evanjelium lásky, radosti a viery“.[4]

V roku 1972 Rada Európy vybrala Beethovenovu "Ódu na radosť" za svoju hymnu. Odvtedy bez slov, len v jazyku hudby vyjadruje ideály slobody, mieru a solidarity.

Neskôr, v roku 1985 bola predsedami vlád a hláv členských štátov Európskej únie schválená a prijatá za oficiálnu hymnu Európskej únie. Vyjadruje hodnoty vlastné všetkým európskym štátom, oslavu zjednotenia pri uchovaní rôznorodosti a rozmanitosti jednotlivých členských štátov.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. FILIT, OTVORENÁ FILOZOFICKÁ ENCYKLOPÉDIA
  2. Pardel, Boroš: Základy všeobecnej psychológie, SPN, Bratislava, 1975.
  3. Epikurove dôležitejšie náuky XXVII
  4. Gracian Černušák, Dějiny evropské hudby

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Radosť
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Radosť

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
pFad - Phonifier reborn

Pfad - The Proxy pFad of © 2024 Garber Painting. All rights reserved.

Note: This service is not intended for secure transactions such as banking, social media, email, or purchasing. Use at your own risk. We assume no liability whatsoever for broken pages.


Alternative Proxies:

Alternative Proxy

pFad Proxy

pFad v3 Proxy

pFad v4 Proxy