Kazvín
| Kazvín (قزوین) | |
| mesto | |
 | |
| Štát |  Irán
|
|---|---|
| Provincia | Kazvín |
| Šahrestan | Kazvín |
| Nadmorská výška | 1 278 m n. m. |
| Súradnice | 36°16′S 50°V / 36,267°S 50°V |
| Rozloha | 64 km² (6 400 ha) |
| Obyvateľstvo | 402 748 (2016) |
| Hustota | 6 292,94 obyv./km² |
| Časové pásmo | UTC +3:30 |
| - letný čas | UTC +4:30 |
  Poloha mesta na mape Iránu
| |
| Wikimedia Commons: Qazvin | |
| Webová stránka: https://www.qazvin.ir/ | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Kazvín[1][2] (po perzsky: قزوین – Kazvín, Qazvín[1]) je mesto na severe Iránu, správne sídlo rovnomennej provincie Kazvín.[3][4]
Kazvín leží v širokej úrodnej rovine na južnom úpätí pohoria Elburz (aj Elborz) asi 150 kilometrov severovýchodne od hlavného mesta Teheránu. Ide o dopravný uzol, ktorým vedú významné pozemné komunikácie i železnica. Nachádza sa na ceste medzi Teheránom a Tabrízom, ako aj na ceste od Kaspického mora k Hamadánu.[3][4]
Sídli v ňom textilný a poľnohospodársky priemysel a nachádza sa v ňom významná tepelná elektráreň. Medzi historické pamiatky v Kazvíne patrí napríklad Piatková mešita či pavilón Čehel Sotún.[1][3][4] Asi 60 kilometrov severovýchodne od mesta sa nachádzajú pozostatky hradu Alamut kedysi patriaceho asasínom.[3][4]
Podnebie v meste je mierne s priemernou maximálnou teplotou 34,5 ° C v lete a priemernou minimálnou teplotou v zime - 5,4. C. Ročné zrážky sú 339,1 mm s častými snehovými zrážkami v januári a februári.[4]
História
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa tradície na mieste dnešného Kazvínu existovalo mesto už v staroveku, keď sa nazývalo Šad Šápúr. Založené bolo sásánovským panovníkom Šápúrom I. okolo roku 250 a slúžilo ako pohraničné miesto brániace Perzskú ríšu proti obyvateľom žijúcim v okolí Kaspického mora. S príchodom islamu v 7. storočí vzrástol aj význam mesta. Mesto padlo do rúk Arabov v roku 644 za vlády kalifa Umara, keď ho dobyli jeho velitelia al-Bará ibn Ázib a Zajd ibn Džabal al-Tá’í. Kazvín sa stal centom islamizácie severnej Perzie a naďalej plnil úlohu významného pohraničného obranného sídla. Jeho správa bola zverená kalifovým úradníkom. Kalif Hárún ar-Rašíd nechal mesto opevniť.[3][4]
Úlohu pohraničného sídla Kazvín plnil aj v období vlády Abbásovcov, keď slúžil ako pevnosť proti kaspickým národom a Alíovcom. Na krátku dobu mesto podliehalo Sámánovcom, no už v 10. storočí sa stalo súčasťou ríše šiitskych Bújovcov, keď ho dobyl Ruknuddaula. Bújovcom mesto podliehalo až do roku 1030, keď ho obsadili Ghaznovci. Popis mesta v 11. storočí podáva Násir-i Chusrau. V meste sa darilo výrobe látok, hoci tie nedosahovali kvality výrobkov z hlavných perzských centier. Mesto bolo už v stredoveku obklopené záhradami, ktorých časť dodnes existuje. I napriek priaznivej situácii sa Kazvín v stredoveku významom nikdy nevyrovnal iným perzským mestám ako Rajj, Nišapúr či Esfahán. Dôvodom bol čiastočne nedostatok vody, ktorý výrazne obmedzoval jeho rast. Mesto leží v pásme zemetrasení a niekoľkokrát ho výrazne poškodili zemetrasenia.[4]
V 11. storočí sa Kazvín stal súčasťou Seldžuckej ríše. Význam mesta nebol pre Turkov veľký, takže sa nestalo ani správnym centrom na čele s amírom či malikom. Koncom 11. storočia vzniklo neďaleko Kazvínu hnutie šiítskych asasínov sídliacich na hrade Alamut. Asasíni následne viackrát terorizovali okolie mesta a v roku 1129 dokonca zabili 400 miestnych obyvateľov ako odvetu za lynčovanie ich vyslanca v Esfaháne. V neskoršom seldžuckom období mestu vládli viacerí poloautonómni správcovia, až sa nakoniec stalo súčasťou Chórezmskej ríše. V 13. storočí mesto vyplienili Mongoli, avšak osídlenie nezaniklo. Kazvín sa stal súčasťou Mongolskej ríše a následne Ílchanátu. Za vlády Gazana ríša Ilchánov začala upadať a výrazne upadla aj moc a vplyv Kazvínu. V tomto období výrazne vzrástol podiel turkického obyvateľstva v meste.[4]
Po rozpade Ílchanátu Kazvín vystriedal viacerých vlastníkov. Istý čas patril Timúrovi a štátom Kara Kojunlu a Ak Kojunlu.[5] Nová kapitola dejín sa pre Kazvín začala v 16. storočí s príchodom dynastie Safíjovcov. V tomto období prevládajúci sunnitský islam postupne vystriedal štátny šiitizmus. Za vlády Safíjovca Tahmáspa I. sa Kazvín stal v roku 1555 hlavným mestom Safíjovskej Perzie. Význam mesta ale rýchlo upadol po tom, čo Abbás I. v roku 1598 presunul hlavné mesto do Esfahánu. Kazvín bol následne spravovaný šáhovými úradníkmi a za vlády Šáh Sultána Husajna sa stal centrom samostatnej provincie. Koncom 16. storočia malo v meste podľa dobových správ sídliť viac ako 100 000 obyvateľov. Európski cestovatelia obdivovali najmä bránu paláca a niektoré miestne mešity.[4]
V roku 1721 sa v meste uskutočnilo ľudové povstanie proti afganskej dynastii Hotakovcov, ktorá chcela opanovať Perziu. Do situácie v Perzii zasiahli Osmani, ktorým sa Kazvín v roku 1736 podriadil. Dojednaná zmluva bola ale nakoniec porušená a v roku 1739 prijal v Kazvíne perzskú korunu Nádir Šáh, zakladateľ dynastie Afšárovcov. V 18. storočí sa stal Kazvín hlavným obchodným centrom na cestách medzi Kaspickým morom, Perzským zálivom a Malou Áziou, často ho navštevovali európski cestovatelia a obchodníci. V meste sa malo nachádzať 600 obchodov, 8 karavanserájov, 40 mešít a 9 madrás. Ekonomická prosperita sa však nepodpísala na počte obyvateľov, ktorý mal koncom 19. storočia klesnúť pod 60 000. Jednotlivé odhady vtedajších cestovateľov sa líšia. Záujem európskych veľmocí o Perziu v krajine vyvolali národné hnutie a nepokoje. V roku 1909 mesto dobyli národné sily z Raštu a v okolí pôsobili aj ruské vojská vyslané s cieľom vyvinúť tlak na nacionalistov.[4]
V 20. rokoch 20. storočia v meste založili svoju vojenskú základňu Briti. V roku 1921 v meste vypukol štátny prevrat, ktorý viedol ku konsolidácii krajiny za vlády Rezu Šáha Pahlavího. Počas iránskej revolúcie v rokoch 1978 – 1979 došlo v meste k nepokojom a bojom medzi miestnymi obyvateľmi a iránskou armádou.[3]
Pamiatky
[upraviť | upraviť zdroj]Hoci sa v minulosti malo v meste nachádzať niekoľko stoviek mešít či modlitební, väčšina stredovekých sakrálnych stavieb zanikla. Dnes už neexistuje ani Veľká mešita založená kalifom Hárúnom ar-Rašídom, ani ním založené opevnenie mesta. Za najstaršiu islamskú budovu v meste sa dnes považuje klenutá kupolová miestnosť v Džámí masdžid, ktorá zrejme stojí na mieste starších predislamských zoroastrijských štruktúr.[4] Dostavaná bola v rokoch 1106 – 1016,[2] čo dosvedčuje inskripcia na nej. Z nej sa tiež možno dozvedieť meno patróna, ktorý ju nechal vyhotoviť (amír Abú Mansúr Chumartáš ibn Abd Alláh al-Imádí). Mešita susedila s madrasou. Podľa Zakaríju al-Kazvíního kupola mešity svojou veľkosťou nemala v Perzii náprotivok.[4]
Ďalšou zachovanou pamiatkou je mešita/madrasa Hajdaríjja (alebo Hejdaríjje). Jej pôvodná funkcia je neznáma a časovo sa datuje niekoľko rokov po Chumartášovej mešite. Štvorcová kupolová miestnosť stojí na juhu nádvoria obklopeného modernejšími kádžárovskými štruktúrami. Výrazný architektonický a dekoratívny štýl sa vyvinul v Kazvíne počas seldžuckého obdobia, ktoré predstavuje napríklad mešita Sudžás.[6]
Mauzóleum Hamdulláha Mustaufího pochádza z mongolského obdobia. Má štvorcovú základňu a štvorcovú prechodovú zónu so skosenými rohmi. Vrch zakončuje kužeľovitá strecha s kupolou. Mauzóleum bolo obnovené začiatkom 21. storočia.[4] Neďaleko neho sa nachádza Teheránska brána z 19. storočia. Osamote stojaca budova je vyzdobená modrým, žltým, bielym a čiernym obkladom.[6]
Mauzóleum Imámzada Šahzade Hosejna v sebe ukrýva pozostatky syna ôsmeho imáma šiitskeho islamu. Hoci je tamojšia výzdoba novšia, obnova mauzólea sa spomína už v roku 1630. Safíjovský pavilón Čehel Sotún bol vystavaný zrejme okolo roku 1545 Tahmáspom I. Pôvodne sa v jeho okolí nachádzali ďalšie dva pavilóny. Dnes presklená budova bola kedysi otvorená zo štyroch strán a slúžila ako korunovačné miesto perzských šáhov Ismá‘íla II. a Abbása Veľkého. Miesto bolo vynovené za vlády Kádžárovcov a v 20. storočí boli v okolí vysadené záhrady. Miesto dnes slúži ako múzeum. Jedinou ďalšou safíjovskou budovou v meste je brána Ali Kapu zo 17. storočia. Pôvodne tvorila vstup do palácového komplexu perzských šáhov. V minulom storočí slúžila 40 rokov ako ústredie polície, takže prístup k nej bol obmedzený. Asi 35 kilometrov severne od mesta sa nachádza pevnosť Alamut, niekdajšie sídlo asasínov, ktorá je v dezolátnom stave.[6]
Osobnosti
[upraviť | upraviť zdroj]- Abdulkásim Árif Kazvíní (*1882 – † 1934), perzský básnik, hudobník a kaligraf[7]
- Mirzá Muhammad Kazvíní (*1877 – † 1949), perzský literárny historik[8]
- Zakaríjá’ al-Kazvíní (*1203 – † 1283), arabský kozmograf a geograf[9]
- Hamdulláh Mustaufí al-Kazvíní[10], perzský učenec a historik v období vlády Ilchánov
- Jahjá ibn Abdullatíf al-Kazvíní[10] († 1555), perzský učenec, historik
- Táhir Vahíd al-Kazvíní[10] (†1700), perzský historik
- Táhirih (*1814/1817 – † august, 1852), perzská poetka, aktivistka za práva žien a teologička bahaizmu[11]
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
Sa’ad as-Saltánov karavanseráj v Kazvíne -
Sa’ad as-Saltánov karavanseráj v Kazvíne -
Kazvínsky bazár -
Mauzóleum Imámzada Šahzade Hosejna -
Mauzóleum Hamdulláha Mustaufího -
Kazvínsky hamam -
Brána Ali Kapu -
Brána Darb-e Kušk -
Teheránska brána -
Ruský kostol v Kazvíne -
Mešita Al-Nabi -
Mešita Hajdaríjja -
Piatková mešita, Džámí masdžid -
Piatková mešita, Džámí masdžid -
Kazvínske záhrady obklopujúce južnú polovicu Kazvínu. Záhrady produkujú mandle a pistácie. Sú staré viac ako tisíc rokov. Slovo „tradičné“ sa v názve používa preto, že sú zavlažované tradičným spôsobom. V minulosti obkolesovali celé mesto.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c Kazvín. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 8. Kalh – Kokp. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2016. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-2-0. S. 324 – 325.
- ↑ a b iránska architektúra. In: Encyclopaedia Beliana. Zväzok 7. In – Kalg. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2013. [Cit. 2020-11-10]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-1-3, 978-80-89524-30-3. S. 177 – 180.
- ↑ a b c d e f Qazvīn. In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-11-10]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m QAZVIN. In: Historic Cities of the Islamic World. Leiden, Boston : Brill, 2007. ISBN 978-90-04-15388-2. S. 429 – 436.
- ↑ Kara Júsuf. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 8. Kalh – Kokp. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2016. [Cit. 2020-11-10]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-2-0, 978-80-89524-30-3. S. 161.
- ↑ a b c BAKER, Patricia L.; SMITH, Hilary. Iran. Chalfont Saint Peter : Bradt Travel Guides, 2009. ISBN 978-1-84162-289-7. S. 77 – 80.
- ↑ Kazvíní, Abdulkásim Árif. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 8. Kalh – Kokp. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2016. [Cit. 2020-11-10]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-2-0, 978-80-89524-30-3. S. 325.
- ↑ Kazvíní, Mirzá Muhammad. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 8. Kalh – Kokp. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2016. [Cit. 2020-11-10]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-2-0, 978-80-89524-30-3. S. 325.
- ↑ al-Kazvíní, Zakaríjá’ ibn Muhammad ibn Mahmúd Abú Jahjá. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 8. Kalh – Kokp. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2016. [Cit. 2020-11-10]. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-2-0, 978-80-89524-30-3. S. 325.
- ↑ a b c TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 199, 289, 290.
- ↑ EDUCATION. In: Encyclopedia of Women in World Religions: Faith and Culture across History [2 volumes]. Santa Barbara, Denver : ABC-CLIO, 2018. ISBN 978-1-4408-4850-6. S. 89.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kazvín